Prirodzene, skladba „La Loi, C’est La Loi“ začína akordeónovým riffom, akoby priamo spod brehov Seiny, no rýchlo sa prepája do jemných akordov a dunivých 808 bubnov. Aj keď Pi’erre vo svojej tvorbe na albume MIP často vystupuje ako majster melódií a štruktúr, nikdy mu to nebráni v tom, aby vytvoril chytľavý refrén alebo predhodil sexuálne nabitý verš: „Chce ten banán / hojdať sa na ňom ako Tarzan,“ recituje už na začiatku.

No dobre – vlastne väčšina jeho textov na albume je o sexe, a „La Loi“ najlepšie funguje v refréne, kde Pi’erre spieva: „Kvôli mne nastúpi do vlaku, hej.“ Som jeho verný fanúšik už päť rokov a stále neviem presne vysvetliť, ako dokáže riadky, ktoré sa čítajú tak trápne, oživiť v hudbe. Ale ide mu to. A tak sú jeho skladby živé a prepychové, aj keď znie niečo ako: „Užmam ju ako Duck Duck Goose (Okay) / Cítim sa ako z Dr. Seuss (Kto?).“

Voľne napísaný koncept skladby je taký, že Pi’erre má na diaľku vzťah s Taliankou, ktorá mu síce neverí, keď povie „chýbaš mi,“ no aj tak na neho skočí ako na feat a krúti sa ako Beyblade (jeho slová, nie moje). Ak názov skladby spojíte s francúzsko-talianskou komédiou „La Loi, c’est la loi“ z roku 1958, mohli by ste si predstaviť, že Pi’erre je uväznený byrokraciou, ktorá mu berie živobytie. To možno nie je ďaleko od toho, čo tento producent z Queensu naozaj cíti, keď zvažuje časté odklady a sťažnosti na vydavateľstvo pri príprave albumu. Ale to je len špekulácia – v „La Loi, C’est La Loi“ vyzerá baliť bolest do jointa rovnako ľahko, ako ho vypáliť až do popola.

Vivian Medithi