Markéta sa nad vodou drží len vďaka základnej starostlivosti o seba samu. A tiež zaháňa myšlienky na budúcnosť. „Keby prišiel nečakaný výdavok alebo nejaká choroba, neviem, čo by som robila,“ priznáva. „Asi by som sa obrátila na rodinu a kamarátov.“ Ako zvláda organizačne a finančne leto, ktoré mnohí prežívajú radovánkami na dovolenkách? Markéta vystupuje v článku pod menom, redakcia jej identitu pozná.
„Najväčšiu radosť za poslednú dobu mi urobili nové nepremokavé tenisky, ktoré mi kúpila kamarátka,“ rozpráva Markéta, vysokoškolsky vzdelaná mamička, ktorá šije oblečenie pre seniorov na mieru a ktorá sa nedávno z hlavného mesta presťahovala do krajského. Chcela štvorročnému dieťaťu, na ktoré je od jeho najútlejšieho veku sama, zaistiť lepší život v dostupnejšom bývaní, blízko zelene, s možnosťou dostať sa všade pešo alebo na bicykli. To sa na jednu stranu vyplnilo, na druhú stranu ju na novom mieste čakala „hromada výziev“, s ktorými nepočítala.
Štátne škôlky boli úplne plné a syn nesie celú situáciu a sťahovanie tak zle, že sa už v nízkom veku začal poškodzovať. Hoci rodičia Markétu v tých najťažších chvíľach finančne vždy podporia, do starostlivosti o vnúča sa nezapájajú. Šitie na zákazku je v novej lokalite nielen logisticky, ale aj odbytovo náročnejšie a príjmy dvojčlennej rodiny tak klesajú. Čo otec? Ten na mesačný rozpočet, ktorý dosahuje tridsaťtisíc, prispieva päťtisíc korunami, ktoré ale matka musí z časti minúť za cestovné, keď dieťa otcovi občas vozí.
## Rozpočet je tesný
Markéta dáva po psychicky náročnej adaptácii syna na niekoľko dopoludní v týždni do súkromnej detskej skupiny, ktorá vyjde asi na tritisíc. Počas tej doby sa snaží venovať svojmu projektu a pracovať na administratíve pre malú firmu (ktorá jej platí na ruku), čo dá dohromady asi dvadsaťtisíc mesačne, a zároveň si hľadať ďalší polovičný úväzok. Jej prioritou je tráviť čas s malým dieťaťom, ktoré to navyše psychicky potrebuje. Lenže skrátené úväzky v krajskom meste nikto neponúka.
„Najväčšiu časť môjho rozpočtu tvorí nájom, ktorý mám vďaka zhovievavosti majiteľov nekomerčné,“ hovorí Markéta. Ďalšími nákladmi sú jedlo, škôlka, doprava, telefón a drogéria. „Oblečenie a topánky nekupujem, dostávame ich a dedíme, a verím, že mi osud neprinesie do cesty nejaké nenadálé výdaje,“ rozpráva Markéta s tým, že ak by došlo k neočakávanému nákladu, nemá žiadny konkrétny plán.
## Samoživiteľky a samoživitelia
Samoživiteľky a samoživitelia vychovávajú nezaopatrené deti bez účasti druhého rodiča. Ten o dieťa nejaví záujem, nezapája sa do každodennej starostlivosti a často na ich výchovu buď neprispieva, alebo prispieva len minimálnou čiastkou. Prieskum ukázal, že v Česku pribúda domácností samoživiteľov a samoživiteliek pod hranicou chudoby. Jedným z nedostatkov, ktorým osamelí rodičia čelia, je nedostatok jedla, o ktorom sa však dotyční hanbia hovoriť so svojím okolím.
„Mne neostáva než dúfať v nejakú vyššiu moc, ktorá toto nedopustí. Pre istotu som si ale vyhľadala najbližší útulok a musela by som sa uchýliť tam,“ dodáva ešte a spomína, že keď prvýkrát zostala s dieťaťom sama, tak urobila tú najmenej očakávanú vec. Poslala kamarátom SMS s popisom jej situácie a s číslom bankového účtu. „Na kamarátov a rodinu by som sa skúsila asi obrátiť aj teraz. Alebo by som snáď musela predať obličku alebo sama seba,“ hovorí so smutným úsmevom samoživiteľka.
## Hladovať už nechce
„Predtým som bola schopná niečo ušetriť, pretože som bola tak v strese z našej situácie, že som zabúdala jesť. Musím ale byť aspoň v dobrej fyzickej kondícii, aby som sa mohla o syna postarať, nesmiem sa zrútiť,“ spomína Markéta s tým, že práve aspoň základná starostlivosť o seba ju drží nad vodou. „Našťastie mám veľa nástrojov, ktorými si pomáham,“ hovorí Markéta a zmieňuje napríklad správnu stravu, spánkovú hygienu, počúvanie hypnóz na skľudnenie alebo pohyb a pobyt vonku.
„Chcela by som tiež začať s otužovaním. Často sa snažím počas dňa zastaviť, zamyslieť. Aj v tých najťažších dňoch mi veľmi pomáha úplne základná vec ako čisto sa obliecť. Pomáhajú mi tiež priatelia, ktorých mám teraz síce ďaleko, ale snažím sa s nimi udržiavať kontakt.“ Markéta tiež dochádza na terapie, ktoré sú ale veľmi drahé a navyše ich musí často rušiť, napríklad keď je dieťa choré. Nikdy totiž nemá kto postrážiť.
Najväčšiu radosť má mamička Markéta, keď s dieťaťom prežijú deň obaja v pohode bez psychických záchvatov, keď sú najedení a môže povedať, že to zvládli. Jedno z jej najväčších prianí v tejto chvíli je zaobstarať pre rodinu vybavenie pod stan, aby mohli vyrážať na výlety.
## Všímajme si ľudí okolo seba
Markéta sa neľutuje – pôsobí ako hrdinka, hoci nedobrovoľná. Asi aj preto jej tak trvá odpovedať na otázku, čo by jej mohlo v jej situácii pomôcť zo strany štátu alebo bezprostredného okolia. Nakoniec sa ale rozpovie: „Rozhodne by pomohla napríklad dostupnejšia starostlivosť o deti a vyšší rodičovský príspevok, ak sú náklady na život také, aké sú. Aby mohli ženy slobodnejšie odchádzať z nefungujúcich vzťahov. A tiež by pomohlo väčšie množstvo rozličných úväzkov. V Prahe už to funguje, po republike ale vôbec.“
Reaguje aj na to, že veľa ľudí si myslí, že pomoci pre samoživiteľky a samoživiteľov je už dosť: „Áno, pomoc existuje, ale málokto si uvedomí, koľko času, odvahy a energie znamená si takú pomoc zaobstarať.“ Markéta spomenula napríklad organizácie Rosu alebo Aperio, ktoré sama využila, lenže tie si klientky a klientov nevyhľadávajú – tí musia za nimi. A čo by Markéta odkázala ľuďom? „Aby si seba navzájom viac všímali a menej sa súdili. Treba len prísť a v nejakej láskavosti sa človeka spýtať, či nepotrebuje pomôcť, ale nie materiálne, ale treba tam len byť alebo ho pozvať na kávu, aj keď ho nepozná.“
## Vedeli ste?
Príspevok na bývanie môžu ľudia v núdzi čerpať, iba ak bývajú v nájme úplne sami. Ak ide o takzvané spolubývanie, teda že si prenajímajú iba časť bytu, príspevok dostať nemôžu.
