Skip to content
Menej ako minútu min.
Prehistorická korytnačka vážila ako dva nosorožce, korisť lovila ostrým zobákom


Oceány druhohôr neboli len domovom hrôzostrašných morských plazov, ako boli Mosasaury alebo Elasmosauři, ale preháňala sa v nich aj najväčšia korytnačka, akú sme kedy na planéte mali.

Na Archelona, ktorý pred nejakými 74 miliónmi rokov ladne plával vtedajším Západným vnútrozemským morom, musela byť skutočne fascinujúca podívaná. Najväčší nájdený exemplár prezývaný Brigitta meral od hlavy po chvost 4,6 metra a vážil asi 2,2 tony. Jeho lebka mala dĺžku až jeden meter a rozpätie plutiev sa pohybovalo medzi štyrmi a šiestimi metrami.

Archelon nemal na rozdiel od dnešných korytnačiek pevný pancier. Jeho karapax bol kožovitý a mal na sebe nízke výrastky, takže bol dobre prispôsobený pohybu na otvorenom mori. Zato jeho kosti boli neobvykle hutné a ťažké a podobne ako u veľrýb pôsobili ako závažie, ktoré pomáhalo korytnačke zostať pod hladinou aj cez jej obrovské rozmery a vzduch v tele. Hákovitý, ostrý zobák Archelonům slúžil na ochranu i lov. Zvládli tak chytať olihne a medúzy, a hlavne rozdrviť ulity mäkkýšov, ktorí boli vtedy tiež obrie, merali okolo jedného metra.

Napriek monštruóznym rozmerom nešlo o nemotorného tvora. Paleontológovia sa naopak zhodujú na tom, že sa zviera dokázalo pohybovať pomerne ladne a vďaka predným plutvám ako by „lietalo“ pod hladinou. Odborníci si tiež myslia, že sa Archelon dožíval aj 100 rokov a na rozdiel od najväčších súčasných korytnačiek, kožatiek veľkých, vyhľadával plytšie a pokojnejšie vody.

Prvú fosíliu objavil roku 1895 americký paleontológ George Reber Wieland v Južnej Dakote a zmienený 4,6-metrový exemplár obdivujú návštevníci Prírodovedného múzea vo Viedni. Koniec kriedy bol vôbec obdobím, ktoré morským gigantom vyložene prialo a obrie korytnačky sa oceánmi preháňali vedľa dravých Mosasaurov a dlhokrkých Elasmosaurov.

Nakoniec sa ale klíma začalo ochladzovať, vnútrozemské more ustupovalo a Archeloni postupne strácali prirodzené prostredie. Ich mláďatá tiež vo veľkom začali likvidovať nové cicavce i morskí dravci. Korytnačky s pancierom veľkým ako stan pre štyri osoby tak bohužiaľ postupne vyhynuli.

Staňte sa súčasťou našich čitateľov, ktorí nás podporujú!

Vaša podpora nám pomáha udržiavať nezávislé správy zdarma pre všetkých.

Please enter a valid amount.
Ďakujeme za Vašu podporu.
Vašu platbu nebolo možné spracovať.
Redakcia


Oceány druhohôr neboli len domovom hrôzostrašných morských plazov, ako boli Mosasaury alebo Elasmosauři, ale preháňala sa v nich aj najväčšia korytnačka, akú sme kedy na planéte mali.

Na Archelona, ktorý pred nejakými 74 miliónmi rokov ladne plával vtedajším Západným vnútrozemským morom, musela byť skutočne fascinujúca podívaná. Najväčší nájdený exemplár prezývaný Brigitta meral od hlavy po chvost 4,6 metra a vážil asi 2,2 tony. Jeho lebka mala dĺžku až jeden meter a rozpätie plutiev sa pohybovalo medzi štyrmi a šiestimi metrami.

Archelon nemal na rozdiel od dnešných korytnačiek pevný pancier. Jeho karapax bol kožovitý a mal na sebe nízke výrastky, takže bol dobre prispôsobený pohybu na otvorenom mori. Zato jeho kosti boli neobvykle hutné a ťažké a podobne ako u veľrýb pôsobili ako závažie, ktoré pomáhalo korytnačke zostať pod hladinou aj cez jej obrovské rozmery a vzduch v tele. Hákovitý, ostrý zobák Archelonům slúžil na ochranu i lov. Zvládli tak chytať olihne a medúzy, a hlavne rozdrviť ulity mäkkýšov, ktorí boli vtedy tiež obrie, merali okolo jedného metra.

Napriek monštruóznym rozmerom nešlo o nemotorného tvora. Paleontológovia sa naopak zhodujú na tom, že sa zviera dokázalo pohybovať pomerne ladne a vďaka predným plutvám ako by „lietalo“ pod hladinou. Odborníci si tiež myslia, že sa Archelon dožíval aj 100 rokov a na rozdiel od najväčších súčasných korytnačiek, kožatiek veľkých, vyhľadával plytšie a pokojnejšie vody.

Prvú fosíliu objavil roku 1895 americký paleontológ George Reber Wieland v Južnej Dakote a zmienený 4,6-metrový exemplár obdivujú návštevníci Prírodovedného múzea vo Viedni. Koniec kriedy bol vôbec obdobím, ktoré morským gigantom vyložene prialo a obrie korytnačky sa oceánmi preháňali vedľa dravých Mosasaurov a dlhokrkých Elasmosaurov.

Nakoniec sa ale klíma začalo ochladzovať, vnútrozemské more ustupovalo a Archeloni postupne strácali prirodzené prostredie. Ich mláďatá tiež vo veľkom začali likvidovať nové cicavce i morskí dravci. Korytnačky s pancierom veľkým ako stan pre štyri osoby tak bohužiaľ postupne vyhynuli.

Staňte sa súčasťou našich čitateľov, ktorí nás podporujú!

Vaša podpora nám pomáha udržiavať nezávislé správy zdarma pre všetkých.

Please enter a valid amount.
Ďakujeme za Vašu podporu.
Vašu platbu nebolo možné spracovať.
Translate »