🇸🇰 POKRYTCI
Je fascinujúce sledovať mieru pokrytectva, ktorú dnes predvádzajú progresívci. S veľkým krikom kritizujú Lajčáka za jeho komunikáciu s Epsteinom, no akoby pritom zabúdali na jednu zásadnú vec. Lajčák bol celé roky presne tým, čo oni sami tvrdia, že sú. Liberál, proeurópsky politik, podporovateľ migrácie, človek pevne ukotvený v tom istom hodnotovom svete, ktorý dnes prezentujú ako jediný morálne prípustný. (Ak ma naši liberálni priatelia obvinia, že Lajčák slúžil Ficovi, len pripomeniem, že Ficovi slúžili aj ďalšie progresívne hviezdy – Korčok s Káčerom)
Inými slovami, nebol ich opakom. Bol ich zrkadlom. A práve preto tá dnešná hystéria pôsobí tak neuveriteľne falošne. Nie je to úprimný boj za morálku ani za spravodlivosť. Je to skôr hysterická snaha rýchlo sa dištancovať od niečoho, čo je im v skutočnosti nepríjemne blízke. Lebo keď padá niekto „z ich hodnotového tábora“, nepadá len jednotlivec. Padá predstava, že hodnoty, ktoré roky hlásali, automaticky zaručujú aj morálnu nadradenosť.
Najjednoduchšie je dnes ukazovať prstom a kričať. Oveľa ťažšie je priznať si, že problém nemusí byť v jednom mene, ale v prostredí, ktoré sa roky tvárilo ako nedotknuteľné. V prostredí, kde sa o správnosti nerozhoduje podľa činov, ale podľa nálepiek. Kde stačí patriť do „správneho“ ideologického kruhu – a kritické otázky sa zrazu prestávajú klásť.
Preto dnešné rozhorčenie nepôsobí ako očista, ale skôr ako snaha zachrániť si vlastný obraz. Ako keby stačilo odsúdiť jedného človeka a všetko ostatné zostalo čisté. Lenže takto realita nefunguje. Morálka nie je selektívna. A ak sa používa iba proti protivníkom, prestáva byť morálkou a stáva sa len nástrojom moci.
Kritizovať Lajčáka dnes tak v skutočnosti znamená niečo oveľa nepríjemnejšie: nepriamo priznať, že problém nie je v jednom mene. Problém je v prostredí, ktoré roky vytvárali a obhajovali tí, ktorí sa označujú za nositeľov pokroku. A práve táto pravda bolí najviac. Nie preto, že by bola zložitá, ale preto, že je až príliš jednoduchá.
Gyimesi György
