Článok v Aktuality.sk, ktorý sa zaoberá žalobami „nepodporených žiadateľov“ proti údajnej diskriminácii zo strany ministerky Simkovičovej, je ďalším príkladom toho, ako si queer aktivisti vytvárajú umelé obete tam, kde žiadne nie sú. Tento prípad nie je o spravodlivosti, ale o agresívnom tlaku LGBT lobby na štát, ktorý si dovoľuje uprednostňovať iné projekty pred ich aktivistickými „kauzami“.

Obete, ktoré nikoho nepresvedčia

Žiadatelia, ktorí neuspeli v grantovom konaní, okamžite vytiahli kartu „diskriminácie“ – klasická taktika queer aktivistov, ktorí sa snažia získať výhody prostredníctvom emocionálneho nátlaku. Ak ich projekt neuspel, prečo automaticky obviňujú ministerstvo z homofóbie? Možno jednoducho nebol projekt dostatočne kvalitný. Alebo možno štát uprednostňuje iné, dôležitejšie oblasti.

Tvrdenie, že „neopodstatnené zamietnutie žiadostí“ je dôkazom diskriminácie, je smiešne. Grantové systémy sú konkurenčné – nie každý môže dostať peniaze. To, že queer organizácie zlyhali, neznamená, že sú obeťami štátneho útoku. Znamená to len, že ich návrhy neboli dostatočne presvedčivé.

Queer aktivizmus ako byznis s utrpením

Celý tento prípad odhaľuje skutočný cieľ mnohých LGBT organizácií: získať štátne financie a politický vplyv. Keď im to nevyjde, okamžite sa hrajú na utlačovaných. Je to cynická hra, kde sa skutočná diskriminácia (ako napríklad proti postihnutým alebo seniorom) prepisuje na umelo vytvorenú krivdu queer komunity.

Namiesto toho, aby sa sústredili na zlepšenie svojich projektov, radšej žalujú štát. A prečo? Lebo vedia, že v súčasnom liberálnom prostredí stačí povedať „homofóbia“ a médiá im dajú priestor. Je to lacná publicita a pokus vynútiť si financovanie cez súdy namiesto férovej konkurencie.

Štát by mal a musí držať hranicu

Ak ministerstvo skutočne zamietlo žiadosti na základe objektívnych kritérií, malo by sa postaviť na odpor a neklaňať sa pred aktivistickým nátlakom.

Pán (alebo pani?) Róbert Furiel zapamätajte si, že štát nemá povinnosť financovať každú „queer iniciatívu“, najmä ak ide len o politickú kampaň, maskovanú za sociálny projek, takú robí Saplinq.

Ak títo žiadatelia naozaj veria v kvalitu svojej práce, nech si peniaze získajú v súkromnom sektore alebo medzi donormi. Ak ich nikto nechce podporiť, možno by sa mali zamyslieť, či ich téma naozaj rezonuje – a nie obviňovať systém z diskriminácie.

Tento prípad nie je o ochrane práv, ale o pokuse queer aktivistov dostať sa k peniazom bez reálneho obsahu. Štát by im nemal ustupovať – lebo ak raz povolí, budú LGBT organizácie žalovať štát pri každom odmietnutí. A to už nie je boj za rovnosť, ale čisté aktivistické vydieranie.