Sperminátori: Dokument odhaľuje šedú zónu darcovstva spermií
Zo skúšobnej kabínky prináša muž žene nádej. V kelímku. Stretli sa prvýkrát, spojil ich inzerát. On ponúka genetický materiál, ona sa chytá možno poslednej šance stať sa matkou. Jeden aktér sa cíti ako hrdina, druhý sa ponáhľa do neďalekého hotela. Nejde o scénu z filmu, ale o realitu, ktorú detailne zachytila dokumentárna séria odhaľujúca šedú zónu darcovstva a neznámy počet splodených detí.
„Bolo to to najemotívnejšie, čo som kedy robila,“ priznala režisérka série Sperminátori Eva Tomanová. Zatiaľ čo oficiálne centrá asistovanej reprodukcie podliehajú prísnym pravidlám a anonymite, realita mimo nich je úplne iná. Mnoho žien – osamelých, po štyridsiatke alebo z lesbických párov – hľadá otcov svojich detí na internete. „Single a homosexuálne ženy sú vylúčené z možnosti otehotnieť v oficiálnych klinikách. Preto sa obracajú na priamych darcov,“ vysvetľuje režisérka.
Títo muži, zvaní „sperminátori“, darujú spermie osobne – bez finančnej odmeny, bez lekárskeho dohľadu, často bez testov. Niektorí majú viac ako päťdesiat detí. Jeden z nich dokonca trávi s niektorými deťmi prázdniny a pomáha ich matkám s opravami domácností. To sú skutočné príbehy účastníkov šedej zóny darcovstva.
Túžba po stope a zúfalstvo
„Ich hlavnou motiváciou je vlastná sebarealizácia,“ povedala psychologička Sylva Švestková. Nejde teda nutne len o snahu pomôcť. Muži sa často cítia nepotrební, osamelí, chcú po sebe zanechať stopu. „Zveličujú svoju úlohu až na úroveň hrdinstva. Túžia po uznaní, zmysle, pocitu, že sú dôležití,“ dodáva Švestková.
Podľa Tomanovej sa mnohí z týchto mužov nemali šancu realizovať v bežnom živote – preto zvolili túto cestu pokračovania ich DNA. Sú medzi nimi vdovci, muži bez partnerky, ale aj ženatí, ktorí svoju aktivitu pred partnerkou taja. Touha zachovať vlastné gény je pre niektorých z nich silnejšia ako čokoľvek iné.
Na druhej strane sa potom nachádzajú ženy, ktoré sa pre túto cestu rozhodujú z rôznych dôvodov. Často po rozchode, bez partnera, v časovej tiesni. „Keď som sama, cítim sa nepotrebná a nechcená, ale to nikto nevidí, pretože o tom s nikým nehovorím,“ zveruje sa jedna z žien vo filme.
Lekári ženám v tomto veku navyše pripomínajú, že ich šance na prirodzené počatie rýchlo klesajú. „Najlepšie hneď od dnešného večera,“ vtipkuje gynekológ v dokumente, keď naráža na kvalitu vajíčok štyridsaťročnej ženy, ktorá by chcela počať dieťa.
Neviditeľné riziká a incest
Aj keď je séria v mnohých ohľadoch prínosná a otvorila zaujímavé témy, režisérka sa podľa kritikov viac sústredila na emocionálnu rovinu a osudy postáv než na právne a zdravotné úskalia neoficiálneho darcovstva. Odborníci upozorňujú, že „film neukazuje riziká – zdravotné, genetické, právne“ a zároveň varujú, že „žena sa nemá ako dozvedieť o zdravotnom stave a rodinnej anamnéze darcu, jedine to, čo jej on sám prizná.“
Spolupráca darcov a žien túžiacich po bábätku prebieha bez testov na pohlavne prenosné choroby, bez genetických vyšetrení, bez dohľadu nad množstvom darovaní. Skúsenosti zo zahraničia ukazujú, že bez regulácie môže byť situácia nebezpečná. V Holandsku vďaka registru darcov odhalili 85 „hromadných darcov“, ktorí splodili viac ako 25 detí. Niektorí z nich aj vyše 70. V jednom prípade bol darca biologickým otcom 550 detí – jeho prípad sa dostal až do dokumentu Netflixu.
Podobné príbehy sa objavili aj v USA alebo Austrálii. Američanka Victoria Hillová zistila, že sa skoro vydala za svojho nevlastného brata – s ktorým mala vážny vzťah.
Diera v systéme a uvedomenie
Sperminátori odhaľujú nielen intímne príbehy jednotlivcov, ale predovšetkým hlbokú dieru v systéme. Nikto netuší, koľko detí sa za týchto podmienok rodí. Hoci samotné neoficiálne darcovstvo nie je ilegálne, balansuje na hrane – právne, eticky i medicínsky. Zatiaľ čo jedni túžia po genetickej stope, druhí po naplnení rodičovstva. Vzniká vzťah, ktorý nemá právny rámec, lekársky dohľad ani istotu budúcnosti – a predsa vznikajú deti.
„Myslela som si, že túha po dieťati je skôr ženská vec. Ale dokument ukazuje, že túha mať deti je silná aj u mužov,“ uzatvára Eva Tomanová o sérii, ktorá nie je len o biologickom akte počatia. Je predovšetkým o medziľudskej osamelosti, zúfalej túžbe po blízkosti a rizikách, ktoré prichádzajú, keď štát mlčí.
