…SLOVÁCI OŽIJÚ
Ďakujem za nádherné prijatie v Slovenskom Komlóši, ku ktorému mám vrúcny vzťah, pretože odtiaľto pochádzajú moji starí rodičia a ako dieťa som tu každé leto trávil prázdniny. Túto obec založili pred takmer 280 rokmi moji predkovia, z ktorých časť prišla z okolia Zlatna a časť z Chlebníc na Orave. Usadiť sa tu im povolila cisárovná Mária Terézia po ničivej tureckej okupácii. Keď sem prišli, našli tu len nehostinnú pustatinu plnú močiarov, komárov a divého chmeľu, po ktorom dostala osada pomenovanie (Komlóš znamená Chmeľnica). Slováci však svojou pracovitosťou a húževnatosťou dokázali túto krajinu vysušiť a premeniť na úrodnú zem. Rovnako postupovali aj na ďalších miestach. Pre Dolnú zem vykonali taký neoceniteľný kus práce ako nemeckí kolonisti v 13. storočí, ktorých pozval na Slovensko po tatárskom vpáde Belo IV.
Tento víkend oslavovali v Komlóši 75. výročie založenia slovenskej školy. Po prvý raz som tu však nebol ako súkromná osoba, ale poradca predsedu vlády SR, od ktorého som odovzdal našim krajanom srdečné pozdravy. Slovenské školstvo v Maďarsku vzniklo poštátnením evanjelických škôl. Len dva roky predtým prehovoril dedko babku, aby sa presídlili na Slovensko, lebo chce, aby jeho deti chodili do slovenských škôl. A tak zhodou okolností v rovnakom čase, ako slovenská škola v Komlóši oslavuje 75. výročie založenia, moja mama sa dožíva 75 rokov. V Komlóši však ostala časť mojej rodiny, pradedko s prababkou, babkina sestra Alžbeta bola jednou z prvých absolventiek slovenskej škoky, neskôr učila na slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe a jej syn Ján Gomboš (mamin bratranec) bol jedným z najvýznamnejších historikov našich krajanov na Dolnej zemi.
Až dnes viem oceniť dedkovu prezieravosť. Vždy sme boli národne uvedomelá rodina, vďaka čomu sme si udržali materinskú reč i kultúrne zvyky, ale neviem, ako by to s nami dopadlo, keby sme zostali v tom prostredí. V kedysi čisto slovenskom meste bolo v roku 2011 už len 21 percent Slovákov a v roku 2021 už len 12 percent. Na ulici, kde žili moji starí rodičia a kde sa ma ako malého chlapca nebáli poslať s kanvicami po mlieko, lebo v každom dvore bývali Slováci, už nie je ani jeden jediný. Ten kontrast s Kovačicou je až žalostný. Všetka česť ľuďom, ktorí sa tu urputne usilujú udržať zvyšky pôvodnej slovenskej kultúry. Ale nech sa akokoľvek snažili, pohľad na tie malé deti z folklórneho súboru, ktoré ani nerozumeli slovám, ktoré spievali a ktoré sa učia slovenčinu ako cudzí jazyk, bol žalostný. A ten jazyk… to už nebola tá nádherná komlóšska slovenčina pripomínajúca stredoslovenské nárečie, ale ťažko zrozumiteľná reč so silným maďarským prízvukom, pripomínajúca skôr slovenčinu našich Maďarov od Komárna. Ak nechceme, aby tu slovenčina v krátkom čase vyhynula, musíme pomôcť práve tu, kde naši krajania zápasia z posledných síl o zachovanie vlastnej identity. Musíme. Je to naša povinnosť voči pôvodnej vlasti našich predkov, ktorá predstavovala skôr ostrovy národnej komunity (podobné dnešnej Palestíne) ako súvislú krajinu. Ďakujem súčasnej slovenskej samospráve, ďakujem slovenským učiteľom, ďakujem všetkým obetavým ľuďom, ktorí urputne zápasia o to, aby zabránili najhoršiemu. Lebo stále existuje nádej, že (ako sa spieva v našej hymne) „Slováci ožijú“.
Eduard Chmelár on Facebook
