Vedci opisujú loveckú stratégiu, ktorá ukazuje, že vzťah medzi predátormi a korisťou môže byť oveľa zložitejší, než sme si mysleli – a že pavúčiu inteligenciu možno zbytočne podceňujeme.
Pavúčie siete väčšinou fungujú na jednoduchom princípe. Hmyz sa do lepkavých vlákien chytí, pavúk k nemu pribeží, rýchlo ho znehybní a zje. Lenže u pavúka druhu Psechrus clavis si vedci všimli niečo úplne odlišné. Akonáhle sa mu do siete zachytí svetluška, pavúk sa k nej síce rozbehne ako ku každej inej koristi, ale keď zistí, že ide o svetlušku, nechá ju nažive.
Uväznenú v sieti ju potom drží dokonca aj desiatky minút a počas tej doby ju niekoľkokrát pribeží skontrolovať. U iného hmyzu, ako sú mory alebo muchy, pritom o žiadnom otáľaní ani neuvažuje a rovno udrie. Ale prečo?
Svetlušky svietia vďaka bioluminiscencii, jednej z najúčinnejších premien energie v prírode. V ich svetelnom orgáne reaguje kyslík s látkou zvanou luciferín a enzýmom luciferázou. Výsledkom je „studené“ svetlo, ktoré nevydáva teplo, takže hmyz nezahynie prehriatím. Ovládanie prebieha tak, že svetlušky regulujú prísun kyslíka, a tým rozsvecujú a zhasínajú. Svetelné signály slúžia hlavne na párenie, samce aj samičky majú vlastné blikacie vzory, ktoré umožňujú nájsť vhodného partnera. Larvy používajú svetlo aj ako varovanie predátorom, pretože obsahujú horké chemické látky.
Odpoveď odborníci hľadali pomocou experimentu. Priamo na pavučinu umiestnili drobné LED diódy, ktoré simulovali blikanie svetlušiek. Celý experiment pre väčšiu autentickosť neuskutočňovali v laboratóriu, ale vo voľnej prírode a na skutočných pavučinách. Vďaka tomu čoskoro pochopili, aký mazaný a geniálne jednoduchý plán stojí za týmto záhadným pavúčím zvykom.
Siete so svetielkami totiž priláKali až trojnásobne viac hmyzu než tie bez nich. Sledovaním pavučín, do ktorých sa chytili ozajstné svetlušky, potom objavili ešte pôsobivejší výsledok. Ozajstná svetluška totiž priláka do pasce dokonca desaťkrát viac hmyzích jedincov. Z obete sa tak razom stane dômyselná návnada, ktorá láka ďalšie obete, a pavúkom stačí si počkať na bohatší úlovok.
Vedci by si samozrejme priali výsledky čo najpresnejšie a najoverenejšie, ale vykonať ich bolo extrémne obtiažne a tiež neetické, pretože mnohé druhy svetlušiek patria medzi ohrozené. I tak sa im ale podarilo podložiť veľmi dôležitú premisu. „Rôzne spôsoby, ako pavúk nakladá s korisťou, naznačujú, že dokáže rozlišovať medzi druhmi a podľa toho meniť svoje správanie,“ vysvetľuje vedúci štúdie I-Min Tso z taiwanskej univerzity Tunghai. To podľa vedcov otvára nové pohľady na zložitosť vzťahov medzi predátormi a ich korisťou.
