Čelí francúzska móda existenčnej kríze? Už aj položená ako otázka, implikácie tohto konceptu sú nelichotivé. A predsa, vzhľadom na to, koľko málo francúzskych dizajnérov je skutočne dosadených na čelo najväčších a najzavedenejších parížskych módnych domov – Chanel, Dior, Saint Laurent, Givenchy, Lanvin, Balenciaga, Celine, napríklad – si táto otázka zaslúži preskúmanie. Francúzskych dizajnérok je dokonca ešte menej, čo z Nadège Vanhee-Cybulski, ktorá vedie Hermès od roku 2014, robí prakticky jednorožca.
Nie je žiadnym prekvapením, že módny priemysel si vyžaduje seriózne zhodnotenie, pokiaľ ide o obrovský nedostatok hlavných dizajnérok. Toto je najnepríjemnejší trend v móde – a zdroj neustálej kritiky – už viac ako desať rokov. A predsa, zo všetkých hlavných módnych metropol trpí Paríž – mesto, ktoré nám dalo také legendárne značky založené ženami ako Lanvin, Chanel, Schiaparelli – najviac nedostatkom.
„Je menej žien ako kedykoľvek predtým. Je to neuveriteľné,“ hovorí parížska módna návrhárka Julie de Libran, ktorá založila svoju rovnomennú značku v roku 2019 po piatich rokoch pôsobenia ako umelecká riaditeľka v Sonia Rykiel. Predtým bola kreatívnou riaditeľkou pre dámsku módu v Louis Vuitton. De Libran často premýšľa o nedostatku ženských kolegýň, poznamenala, naposledy počas nedávnej rošády prevažne mužských dizajnérov medzi svetovými špičkovými luxusnými značkami.
Vzhľadom na súčasný výhľad je takmer nemožné uveriť, že Coco Chanel dosiahla svoje módne impérium so 4 000 zamestnancami pred viac ako storočím – desaťročia predtým, ako vôbec mohla voliť. „Medzivojnové roky boli celkom výnimočné. Bola tu táto príležitosť, keď bolo sociálne prijateľné a akosi vysoko cenené, aby ženy mohli budovať komerčné impériá a boli uznávané aj s veľmi oficiálnymi titulmi,“ vysvetľuje Emilie Hammen, historička módy, ktorá vyučuje na Institut Français de la Mode (IFM) v Paríži a v júli bola vymenovaná za riaditeľku módneho múzea Palais Galliera. Ženy v móde sa v tomto období stali aj kľúčovými postavami kultúrnej diplomacie, ktoré reprezentovali Francúzsko na svetových výstavách a rôznych podujatiach. Móda bola serióznym biznisom, ale podľa Hammen, „nie tak diktovaná alebo organizovaná prostredníctvom svojich finančných aktív.“ Teraz sú tieto dve veci neoddeliteľné.
Vo Francúzsku, kde je móda biznis za 154 miliárd EUR (čo predstavuje 1,7 percenta HDP krajiny), prejavili dva najväčšie svetové módne konglomeráty, LVMH a Kering, malý záujem riskovať finančné zdravie značky ako Gucci alebo Dior s neznámym dizajnérom, najmä nie teraz, s hroziacimi clami, geopolitickými nepokojmi a celkovo klesajúcimi ziskami, ktoré treba vykompenzovať. Výsledkom je potom kolotoč tých istých veľkých mien – a väčšinou mužských: Pierpaolo, Demna, Jonathan, Matthieu. „Existuje väčšia podpora pre mužských dizajnérov,“ povedala mi jedna parížska dizajnérka cez telefón zo svojho štúdia. „Peniaze a smerovanie podnikania sú väčšinou na mužoch, a hoci je to veľmi konkurenčný priemysel, je tiež veľmi mužský.“ De Libran, ktorej dizajnérske skúsenosti zahŕňajú aj pôsobenie v Prade a Versace, to potvrdzuje: „Vždy som bola v podnikoch, kde v konečnom dôsledku rozhodujú väčšinou muži.“
Pre nezávislých francúzskych dizajnérov je zabezpečenie investícií ešte menej zaručené bez prudkého úspechu hneď na začiatku. Podľa všetkého bola Marine Serre, ktorá získala cenu LVMH 2017 a ktorej kolekcie pravidelne získavajú kritické uznanie, obrovským úspechom, no peniaze zostávajú vzácnym zdrojom, hovorí. „Je to trochu ako upcyklácia – musíte pracovať s tým, čo máte, a len s tým, čo máte.“
Ale peniaze nie sú jedinou prekážkou pre francúzske dizajnérske talenty. Až donedávna sa móda nepovažovala za úctyhodnú kariérnu voľbu. „Nebolo to akceptované,“ hovorí de Libran, ktorá chodila na dizajnérsku školu v 90. rokoch. „Mala som šťastie, že mi rodičia verili a bolo to niečo, čo som mohla študovať, ale v tom čase to nebolo veľmi rešpektované.“ Napriek tomu de Libran navštevovala Istituto Marangoni v Miláne.
Christelle Kocher, umelecká riaditeľka Chanel’s Maison d’Art Lemarié, tiež opustila Francúzsko, aby študovala dizajn. „Získala som štipendium na Central Saint Martins – jednu z najlepších škôl na svete,“ hovorí Kocher, ktorá v roku 2015 tiež spustila svoju vlastnú značku Koché. V porovnaní s konkurenčnými možnosťami vo Francúzsku, ktoré boli súkromné a nákladné, bola Central Saint Martins so sídlom v Londýne, so zoznamom absolventov, ktorý zahŕňal Johna Galliana, Alexandra McQueena a Stellu McCartney, zjavnou najlepšou voľbou. Kocher sa po ukončení štúdia vrátila do Francúzska, zatiaľ čo de Libran zostala niekoľko rokov v Miláne, aby pokračovala v práci – logický ďalší krok pre mnohých francúzskych študentov študujúcich v zahraničí, ale krok, ktorý môže ľahko viesť k nedostatku talentov doma.
Medzitým posolstvo na francúzskych školách, ako niektorí hovoria, je nesnívať príliš veľké sny. David Siwicki prevádzkuje svoju vlastnú PR agentúru v Paríži a medzi jeho klientov patria víťazka ceny LVMH 2024 Hodakova a tohtoročná víťazka ceny ANDAM Meryll Rogge – obe značky navrhnuté ženami, žiadna z nich nie je francúzska. „Zdá sa, že dizajnérske školy vo Francúzsku pripravujú študentov na prácu pre značky, ale nie na ich riadenie,“ hovorí. Príkladom je: Kreatívny riaditeľ dámskej módy v Louis Vuitton Nicolas Ghesquiè re je jediný francúzsky dizajnér, ktorý v súčasnosti dohliada na hlavný luxusný módny dom vlastnený LVMH; v žiadnej značke vlastnenej spoločnosťou Kering nie sú žiadni.
Hoci niet pochýb o tom, že Francúzsko sa musí zlepšiť, pokiaľ ide o to, aby sa na kalendári parížskeho týždňa módy objavilo viac jeho vlastných, vďaka väčšiemu globálnemu uznaniu módy ako váženej kariéry sa kurzy môžu meniť. Aby sa vyrovnali s novým prílevom pozornosti – ako aj s vyvíjajúcimi sa priemyselnými štandardmi – špičkové módne školy ako ESMOD Paris a IFM prispôsobujú svoje učebné osnovy a zvyšujú úroveň vo všetkých smeroch. „Myslím si, že IFM sa určite zlepšila,“ hovorí de Libran, ktorá pravidelne navštevuje parížsky areál a najíma študentov na stáže vo svojom ateliéri. „Ich vybavenie pre pletenie a strihanie sa pravdepodobne stalo jedným z najlepších.“ S konkurenčným programovaním (a niektorými hviezdnymi menami, keďže IFM je jediná neamerická inštitúcia vybraná nadáciou BeyGOOD od Beyonce na získanie 100 000 dolárov na štipendiá Renaissance) je ďalšia generácia absolventov módy už pripravená na väčší úspech ako ich predchodcovia.
Napriek tomu, hoci pestovanie domácich talentov na formatívnej úrovni prospieva všetkým pohlaviam, umožnenie priestoru pre rovnaký počet žien na dosiahnutie vrcholu zostáva menej zaručené. Bez ohľadu na národnosti, bolo nesmierne vzrušujúce vidieť majstrovskú debutovú kolekciu Sarah Burton v Givenchy minulú sezónu, nedávne vymenovanie Meryll Rogge za kreatívnu riaditeľku Marni a Chemenu Kamali z Chloé, ako sa ujíma svojej relatívne novej úlohy s presnou víziou a istotou. A samozrejme, Isabel Marant, ktorej rovnomenná značka oslavuje tento rok 30 rokov, zostáva jednou z najobľúbenejších rebeliek v móde. To je samo o sebe niečo, čo treba oslavovať. Oslava niekoľkých nestačí – zďaleka nie – ale je to inšpiratívny začiatok.
