Pár vzácnych chvíľ s Jane Goodallovou: nestratila sa medzi šimpanzmi ani v Simpsonovcoch

Jane Goodallová: Žena, ktorá zmenila pohľad na zvieratá a na nás samých

Keď sa narodila, ženy len začínali bojovať o svoje miesto vo vede. Ona sa do nej dostala napriek všetkému a všetkým – bez titulu, zato s notýskom, ďalekohľadom a neúnavnou trpezlivosťou. Doktorka Jane Goodallová, ktorá zomrela vo veku 91 rokov, zmenila náš pohľad na zvieratá aj na nás samotných. Dokázala, že veda môže byť ľudská a že empatia nie je slabosť. A nakoniec si získala aj samotného Homera Simpsona.

Keď som nastúpila na tlačové oddelenie pražskej zoo, prekvapilo ma, že medzi nespočetným množstvom živočíšnych druhov, ktorými sa dnes záhrada pýši, chýbajú šimpanzy. V pavilóne Indonézska džungľa môžu návštevníci pozorovať orangutany, v Rezervácii Dja pod vilou Sklenářkou zase rastúcu goriliu skupinu samca Kisuma. Na šimpanzov si ale musia ľudia zájsť do zoologických záhrad v Plzni alebo v Liberci. „Práca s nimi nie je žiadny med, bežne po nás hádzali lajná a kamenie,“ opisoval vtedy svoju skúsenosť jeden z chovateľov na opičárni, ako sa v zoo pracovisku bežne hovorí.

Možno ale práve preto dáva absencia šimpanzov v pražskej zoo zmysel. Šimpanzy sú nám ľuďom zo všetkých ľudoopov geneticky najviac príbuzní – zdieľajú s nami takmer 99 percent DNA. „Sú iní, sú nepochopení. Nahliadame na nich príliš ľudským meradlom. Tak často sa vyzdvihuje, ako veľmi sme si blízki a podobní, až to nakoniec zatienilo ich unikátnosť. Šimpanzy sú skvelí,“ kontroval neskôr iný chovateľ. A ako to tak v rodinách občas býva, práve s tými najbližšími je často najväčší kríž.

Šimpanzy sú inteligentní, vznětliví a vedia byť poriadne jízliví. Vedia si vyrobiť nástroj, vymyslieť stratégiu, ale aj sa bez okolkov pohádať, tresnúť dverami – pardon, vetvou – alebo po vás hodiť to, čo je práve po ruke. A kto niekedy zažil rodinnú oslavu, kde padlo o pohár vína viac, vie, že to nie je vlastnosť až tak vzdialená človeku. Toto všetko, a mnoho ďalšieho, o šimpanzoch vieme zásluhou doktorky Jane Goodallovej. Žene, ktorá zomrela vo veku deväťdesiatjeden rokov.

Keď sa v roku 1934 Valerie Jane Morris-Goodallová narodila, svet vyzeral inak. Britské ženy mali volebné právo len šesť rokov a vedecký svet bol prevažne pánsky klub. Etológia – terénne pozorovanie zvierat – bola považovaná za disciplínu pre mužov v khaki košeliach s mačetou za pásom.

Lenže Jane bola iná.

Začiatok jej vedeckej kariéry sa tak stal súhrou nepravdepodobných náhod a okolností, ktoré vygradovali stretnutím s paleoantropológom Louisom Leakeym. Ten spoločne so svojou ženou Mary objavil v tanzanskom Olduvajskom kaňone fosílie raných ľudských predkov – Homo habilis, Homo erectus aj ich kamenné nástroje. Tieto nálezy premenili chápanie ľudskej evolúcie a viedli bádateľa k jedinej otázke: ak chceme pochopiť minulosť človeka, prečo sa nepozrieť na jeho najbližších príbuzných?

A práve vtedy sa cesty Louisa Leakeyho a Jane Goodallovej prvýkrát pretnkli. Leakey si Jane najprv najal ako sekretárku, ale jej starostlivosť, trpezlivosť a hlboké znalosti prírody ho natoľko zaujali, že jej ponúkol jedinečnú príležitosť. Hľadal totiž čerstvý „pohľad na vec” – niekoho, kto uvidí to, čo tradične vzdelaní vedci ľahko prehliadnu. Hoci Jane nemala akademické vzdelanie, Leakey jej zveril prelomovú úlohu: štúdium šimpanzov vo voľnej prírode.

Šimpanzy vyrábali nástroje a lovili

Vo svojich dvadsiatichšiestich rokoch sa tak Jane vydala do Tanzánie, do Gombe, aby medzi šimpanzmi zahájila výskum, ktorý navždy zmenil nielen pohľad na zvieratá – ale aj na človeka samotného. Bolo leto 1960. Jane mala notýsek, ďalekohľad a viac odhodlania než ktokoľvek iný. A trpezlivosť. Šimpanzy si na jej prítomnosť postupne zvykli. Čoskoro si všimla, že nie sú len tlupou ľudoopov. Boli to jednotlivci. Mali priateľov, rivalov, radosť, strach. A dokázali niečo, čo do tej doby patrilo len človeku – vyrábali nástroje.

„Z intímnej blízkosti som pozorovala detaily ich životov, ktoré nikdy nikto predtým nezaznamenal. Videla som šimpanzy vo voľnej prírode loviť a zabíjať zver. Hoci sa to predpokladalo, nikoho by nenapadlo, že by šimpanz mohol zaútočiť na zviera tak veľké ako antilopa kropenatá. Až do chvíle, než som ho uvidela s korisťou. Najúžasnejšie zo všetkého však bolo, že som videla šimpanzy vytvárať a používať primitívne nástroje. Bol to objav, ktorý by mohol pomôcť tým, ktorí študujú vzostup človeka k dominancii nad ostatnými primátmi,“ napísala v roku 1963 v článku pre National Geographic Goodallová.

Jane však neobjavila len to, ale aj celú škálu emócií a gest. Rýchlo pochopila, že každý má celkom inú osobnosť. Niektorí boli láskaví, iní krutí, mnohí oboje. Šimpanzom nedávala čísla, ale mená. Písala o nich jazykom, ktorému rozumela aj verejnosť. A tá jej články hltala. Postupne si získala srdce miliónov čitateľov – a súbežne s nimi aj výčitky a kritiku zo strany kolegov, ktorí ju obviňovali z antropomorfizácie: poludšťovania zvierat. Lenže možno toto bol jej triumf. Goodallová vniesla do vedy empatiu a jazyk ľudskosti.

„Ľudia sa ma často pýtajú, ako také mená pre jednotlivé šimpanzy vyberám. Moja odpoveď je, že niektoré mená – ako pani Maggsová, Spray a pán McGregor – sa mi proste vybavia. Niektorí šimpanzy mi nejakým gestom alebo spôsobom pripomínajú priateľov alebo známych a sú pomenovaní podľa nich. Jeden šimpanz mal bledú, mdlo sfarbenú tvár miesto tmavej farby bežnej u dospelých jedincov. Keď som ho prvýkrát videla zblízka, vzbudil vo mne trochu desivý pocit. Od tej doby to bol Gróf Dracula,“ písala v National Geographic primatologička, ktorej v roku 1965 udelila Univerzita v Cambridge doktorát z etológie bez predchádzajúceho bakalárskeho štúdia. Goodallová pritom bola jednou z veľmi mála uchádzačov, ktorí doktorát získali, bez toho aby mali bakalársky titul. Skrátka rarita.

Postupom času sa z bádateľky stala aj neúnavná aktivistka. Jane totiž pochopila jednu dôležitú vec, a to, že chrániť šimpanzy, potažmo aj ďalšie živočíšne druhy, je možné úspešne iba vtedy, ak sa bude dariť aj ľuďom, ktorí žijú v ich bezprostrednej blízkosti. A ktorí budú z ochrany životného prostredia nejakým spôsobom tiež prosperovať. Ochrana prírody skrátka musí mať aj ľudskú tvár. A Jane tú tvár mala – výraznú, charizmatickú a časom aj veľmi slávnu. Nestala sa len vedeckou kapacitou, ale kultúrnou ikonou.

Vzpomienka na jedno krásne setkání

„Doktorka Jane Goodallová pre mňa zostáva nezmazateľne jednou z najvýznamnejších osobností, ktoré ovplyvnili moje životné smerovanie. To ona vo mne prebudila hlbší záujem o etológiu (správanie zvierat) a úplne zásadne formovala môj vzťah k šimpanzy, ktorí sa neskôr stali súčasťou aj môjho profesijného života. Moja najsilnejšia spomienka na Jane sa vzťahuje ku máju minulého roku, kedy som mal tú vzácnu možnosť stráviť s ňou pár minút osobne. Ochotne mi podpísala knihu, pridala venovanie a dokonca sme sa štýlovo pozdravili, ako to robia dva sebe navzájomznámi šimpanzy,“ spomína na stretnutie v Zoo Praha vtedajší chovateľ Vojtěch Smolík.

„Pani doktorka ma pokarhala, že ako šimpanzí samec by som nikdy nemal iniciovať pozdrav ako prvý, a že to podriadené gesto musí začať ona ako šimpanzí samica. Snažil som sa obhájiť tým, že som ono gesto spojené s chrochtavou vokalizáciou začal z úcty k nej a s ohľadom na hierarchiu, v ktorej je ona nepochybne vyššie. Jane ale trvala na tom, aby sme to urobili po šimpanzím a tak ako to má byť. Tak či onak: naše šimpanzie pozdravenie skončilo vrúcnym objatím… Doktorka Goodallová zmenila svet. Zmenila vnímanie ľudí a ich vzťah k zvieratám všeobecne. Stala sa ikonou, ktorá inšpiruje ďalšie a ďalšie generácie milovníkov zvierat a ochrancov prírody. Nielen že nám ukázala smer, ako sa vynasnažiť urobiť svet lepším miestom pre život, zároveň nám vyšliapala cestu, po ktorej sa teraz môžeme vydať a hľadať nové rázcestia. Teraz je to na nás. Ďakujem, Jane!“

V roku 2001 sa dostala až do Simpsonovcov, aj keď zatiaľ len ako ľahko strelená karikatúra doktorky Joan Bushwellovej. O osemnásť rokov neskôr sa ale do Springfieldu vrátila sama za seba – ako Jane Goodallová, žena, ktorú rešpektujú aj tamojší mnohokrát značne špecifickí obyvatelia. Nie každý má zďaleka tú česť, že ho Simpsonovci najprv parodujú – a potom mu zložia poklonu. Lenže Jane bola výnimočná, čo nakoniec pochopil aj Homer Simpson.

Zďaleka nie všetky debaty o jej diele a živote boli lichotivé. Kritici jej vyčítali, že miešala popularizáciu a vedu. Lenže spory sú súčasťou vedy odedávna. Podstatné je, že Jane Goodallová inšpirovala celé generácie. Evolučná antropologička Catherine Crockfordová z Inštitútu Maxa Plancka na ňu v The New York Times spomínala: „Po prečítaní jej kníh som si vzala ďalekohľad a vyrazila do džungle.”

A to je nakoniec najväčší odkaz Jane Goodallovej. Nie je to len zoznam objavov, publikácií a inštitúcií. Je to schopnosť premeniť zvedavosť v hnutie, myšlienku v uskutočňovaný čin. Nadchnúť deti aj politikov. Naučiť nás empatiu. Ukázať, že ochrana prírody je aj sociálna téma.

Jane Goodallová sa nikdy nepovažovala za hrdinku. Ale hrdinkou bola. Ukázala, že optimizmus nie je naivita, ale stratégia. Stratégia vytrvať, keď prídu pochybnosti. Budovať inštitúcie, keď svet neverí. Vychovávať mladých, keď vlastné sily dochádzajú. „Nedá sa prejsť jediným dňom, bez toho aby sme neovplyvnili svet okolo nás,” povedala kedysi. „To, čo robíme, má zmysel – a je len na nás, aký zmysel tomu dáme.”