Palestínski teroristi otriasli svetom: hromadný únos lietadiel skončil ohnivým infernom

Najväčší synchronizovaný únos lietadiel: Kríza na Dawson’s Fielde

V septembri 1970 došlo k najväčšiemu synchronizovanému únosu lietadiel v histórii. Na jedinej púštnej ploche v Jordánsku sa počas niekoľkých dní zhromaždili hneď tri veľké dopravné lietadlá, ktoré tam prinútili pristáť palestínski teroristi z Ľudovej fronty pre oslobodenie Palestíny. Štvrté lietadlo pristálo v Káhire. Stroje skončili v plameňoch, rukojemníci sa však vrátili domov živí. Na rozdiel od niektorých únoscov.

Americký novinár Walter Cronkite vtedy udalosť opísal ako okamih, keď sa palestínski ozbrojenci rozhodli pripomenúť svetu tému, ktorú diplomati posúvali na vedľajšiu koľaj – konflikt na Blízkom východe. A skutočne, ich akcia, označovaná ako kríza na Dawson’s Fielde, sa stala symbolom éry, keď sa lietadlá premenili na prostriedok politického nátlaku.

Po šesťdňovej vojne roku 1967 zostali Palestínci bez ďalšej časti svojho územia a s rastúcim presvedčením, že ich susedné štáty Jordánsko, Sýria a Egypt zradili. Pocit opustenosti prerástol v rozhodnutie konať samostatne. Zrodili sa nové ozbrojené skupiny, medzi nimi aj Ľudová fronta pre oslobodenie Palestíny – radikálne hnutie s podporou z Iraku a napojením na Čínu. Hnutie postupne silnelo a vrcholnú ukážku svojej moci predviedlo v septembri 1970.

Prvý deň, 6. septembra, padol do rúk únoscov Boeing 707 americkej TWA s viac než 150 ľuďmi na palube a švajčiarsky Douglas DC-8 spoločnosti Swissair mieriací z Curychu do New Yorku. Na palube mal 143 cestujúcich a 12 členov posádky. Oba lety boli presmerované na bývalú britskú základňu RAF Dawson’s Field v jordánskej púšti.

Súčasne sa odohral pokus o únos izraelského letu El Al 219. Členka palestínskej Ľudovej fronty Leila Khaledová a nikaragujský terorista Patrick Arguello sa pokúsili uniesť lietadlo na trase z holandského Amsterdamu. Kapitán Uri Bar-Lev ovšem odmietol pustiť útočníkov do kokpitu a prudkým manévrom ich zrazil k zemi. Jeden z cestujúcich potom udrel Patrika Arguella fľašou do hlavy, izraelská ochranka ho zastrelila a Leilu Khaledovú pasažieri spolu s agentmi premohli a spacifikovali. Stroj núdzovo pristál v Londýne a Khaledová skončila v rukách britskej polície.

Pretože sa dvom ďalším členom skupiny nepodarilo nastúpiť na let El Al, vybrali si náhradný cíl – americký Boeing 747 Pan Am smerujúci do New Yorku. Ten odklonili do Káhiry, kde cestujúcich i posádku prepustili a lietadlo zničili výbušninami. O tri dni neskôr nasledoval ešte únos britského Vickers VC-10 spoločnosti BOAC na linke z Bombaja do Londýna, ktorý rovnako skončil na Dawson’s Fielde.

Palestínski ozbrojenci požadovali prepustenie svojich spolubojovníkov z väzníc v Izraeli, Nemecku a Švajčiarsku. Výber cieľov nebol náhodný – práve pasažieri z týchto zemí im mali poskytnúť vyjednávaciu páku. Únosová aféra vyvrcholila 12. septembra, keď únoscovia pred zrakmi sveta odpálili všetky tri lietadlá stojace v púšti. V tej chvíli ešte držali 56 rukojemníkov.

Vyjednávania nakoniec viedli k výmene zajatcov za väznených členov Ľudovej fronty pre oslobodenie Palestíny. Hoci nikto z cestujúcich nezahynul, akcia sa stala prelomom: ukázala, akú obrovskú silu môže mať únos lietadiel ako politický nástroj, a prispela k prehodnoteniu bezpečnostných opatrení v civilnom letectve. Pripomienka štyroch vrakov v ohni uprostred jordánskej púšte sa zapísala do dejín ako najväčší koordinovaný únos lietadiel pred 11. septembrom 2001.

Na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov sa Blízky východ zmietal v chaose. Palestínske hnutie silnelo, predovšetkým pod vedením Jasira Arafata, ktorý stál od roku 1968 v čele Fatahu – najvýznamnejšej zložky Organizácie pre oslobodenie Palestíny. Jeho bojovníci podnikali útoky proti Izraelu priamo z jordánskeho územia, kládli míny na cestách a vyvolávali prudké izraelské odvety. Tie mierili aj na jordánsku infraštruktúru, čo situáciu v kráľovstve ešte viac vyhrocovalo.

Kráľ Husajn sa palestínskej prítomnosti spočiatku nebránil, ale ozbrojené skupiny postupne nadobúdali na moci. Vymáhali peniaze od miestnych podnikateľov, voľne pochodovali ulicami so zbraňami a úplne ignorovali autoritu jordánskeho štátu. Roku 1970 sa napätie premenilo v otvorený stret. Po sérii únosov lietadiel a dokonca pokusu o atentát na samotného panovníka stratil Husajn trpezlivosť. Vymenoval premiérom generála Muhammada Daúda a 16. septembra vydal ultimátum: zložiť zbrane, alebo čeliť armáde.

Už nasledujúceho rána zahájili tanky a delostreleckvo paľbu – išlo paradoxne o ofenzívu proti vlastnej metropole Ammánu. Nasledovali prudké pouličné boje, pri ktorých zahynulo najmenej päť tisíc ľudí a zrútilo sa zásobovanie vodou i elektrinou. Jordánci i Palestínci, ktorí tvorili podľa vtedajších odhadov asi 60 percent obyvateľov krajiny, sa ocitli na opačných stranách barikád. Krvavý stret dostal od Palestíncov názov Čierne september.

Krízu ešte zhoršil zásah zvonku. Už 20. septembra vstúpili na sever Jordánska sýrske jednotky a postupovali smerom k Ammánu. Vo Washingtone i Moskve začalo horúčkovité vyjednávanie. Americký minister zahraničia William Rogers telefonoval svojim sovietskym partnerom a naliehal, aby Sýriu prinútili k stiahnutiu, inak hrozí rozsiahly konflikt. Kráľ Husajn zároveň podľa neskôr zverejnených depeší žiadal Spojené štáty a Britániu o priame letecké údery na palestínske základne i sýrskych vojakov.

Nakoniec rozhodol faktor, ktorý bol verejnosti dlho skrytý: sýrske letectvo zostalo nečinné. Jeho vtedajší veliteľ, generál Háfiz Asad – neskorší prezident a otec Bašára Asada – sa obával možnej reakcie Izraela a Spojených štátov. To umožnilo Husajnovi udržať sa u moci a poraziť palestínskych ozbrojencov.

Porazení však nezmizli. Horkosť a túžba po odvete dali vzniknúť novej radikálnej skupine, ktorá si symbolicky zvolila meno Čierne september. Tá sa v roku 1972 zapísala do dejín teroru útokom na izraelských športovcov pri olympijských hrách v Mníchove. Nasledovali ďalšie akcie palestínskych extrémistov – od dramatického únosu airbusu Air France do ugandského Entebbe až po krvavé masakry cestujúcich na letiskách v Ríme a vo Viedni v roku 1985. Pojem „Čierne september“ sa tak navždy spojil s obrazom násilia, krviprelievania a bezvýchodnej špirály odplaty.