ODVAHA VYSTÚPIŤ ZO SVOJEJ BUBLINY A ODMIETNUŤ UZAVRETÉ KLANY
Včera som prežil úžasný večer medzi špičkovými slovenskými hudobníkmi. Boli medzi nimi dvaja najlepší gitaristi na Slovensku (a možno aj v strednej Európe), fenomenálny bubeník, kultový spevák a mnohí ďalší. Najviac som debatoval s Henrym Tóthom (s ktorým sa poznám najdlhšie a s ktorým tu paradoxne fotku nemám) o stave slovenskej spoločnosti. Oskar Rózsa ma zasa varoval, že keď zverejním tieto zábery, budem mať z toho zle, lebo na každého z nich sa všeličo popísalo a budem čeliť otázkam, prečo sa stretávam s tým a s tým. A viete čo? Je mi to absolútne jedno. Títo majstri nie sú len vynikajúci hudobníci, oni sú predovšetkým skvelí, dobrosrdeční a slobodní ľudia. Hudba totiž spája. Tu nikto nerieši, či ste konzervatívec alebo liberál, či ste volili Fica alebo Šimečku, to sú nepodstatné veci. Mne je až ľúto všetkých tých politikov a novinárov, ktorí musia v akomsi kŕči neustále niekoho kádrovať, špiniť, škandalizovať a pokúšať sa pokaziť ľuďom vzťahy ustavičným rozoštvávaním.
Richard Sulík dnes zverejnil video, v ktorom spolu varíme a debatujeme o politike a spoločnosti. https://www.patreon.com/posts/lososovy-pstruh-135134394?source=storefront Okamžite sa zdvihla vlna až nepríčetnej zúrivosti. Liberáli ziapu na Sulíka, že diskutovať s Chmelárom je zrada. Ľavičiari vykrikujú na Chmelára, ako hlboko klesol, keď sa rozpráva so Sulíkom. A ja sa pýtam, či ste sa všetci pomiatli. Naše deti a vnuci sa raz budú hanbiť za túto patologickú dobu, keď sa spoločnosť rozdelila na nepriedušne uzavreté klany bez vzájomného prieniku, keď sme navzájom nediskutovali, ale pohŕdali jeden druhým, keď sa nenávisť vyhlasovala za hodnotu a dialóg za slabosť. Tie komentáre ma presvedčili, že cesta k ozdraveniu tejto spoločnosti a náprave medziľudských vzťahov bude ešte veľmi dlhá, ale práve preto to nesmieme vzdať a musíme sa o to neustále pokúšať.
Spoločné stolovanie bolo kedysi znakom súdržnosti, jedlo nebolo to najpodstatnejšie. Dokonca aj samotná omša, kým sa premenila na bohoslužbu, prebiehala ako hostina. Spoločné stolovanie nás zároveň učí, aké dôležité je, aby mal ľudský kontakt svoje pravidlá. Takými boli pre mňa pravidelné nedeľné obedy celej veľkej rodiny u mojej babky, vtedy sme boli najsúdržnejší a s láskou na toto obdobie spomínam. Dnes netrpíme nedostatkom miest, kde sa môžeme dobre najesť – len samotné hlavné mesto nám ponúka vynikajúce reštaurácie na každom rohu. Trpíme však nedostatkom takých miest, ktoré by z nepriateľov dokázali robiť priateľov, ktoré by vedeli hostí zoznámiť, rozptýliť ich vzájomnú podozrievavosť, rozbiť oddelené skupinky, ktoré si ľudia vytvárajú. Potrebujeme také miesta, kde by sme sa zotavili po všetkých stránkach.
Opustiť svoju bublinu a sadnúť si za jeden stôl s oponentom, nad ktorým nemusíte zvíťaziť, s ktorým nemusíte hrať žiadne politické divadlo, je nesmierne osviežujúce. Ak je na dialóg ešte stále potrebná odvaha, chcem vás k nemu povzbudiť. Prelamujte bariéry vo svojom okolí a odmietnite chorú doktrínu doby, že existujú len spojenci a nepriatelia, a vráťte sa k zvykom, ktoré spoločnosť oduševňovali, humanizovali a posilňovali. Nedovoľte krikľúňom a hulvátom, aby vo vás udusili ľudskosť. Má to zmysel.
(Viac fotografií je na mojom instagrame, ak ste sa do neho ešte neprihlásili, nájdete ho tu: https://www.instagram.com/eduardchmelar/ )
Eduard Chmelár
