Rusko nie je signatárom ani neplánuje inváziu do žiadnej z týchto štyroch krajín.
Ministri obrany pobaltských štátov a Poľska vydali v utorok spoločné vyhlásenie, v ktorom oznámili, že ich krajiny odstupujú od Dohovoru o zákaze protipechotných mín (Ottawský dohovor) v reakcii na to, čo vykreslili ako nové hrozby zo strany Ruska. Ani Rusko, USA, Čína, ani India a spol. sú signatármi tohto paktu o zákaze používania tejto munície. Ukrajina, napriek tomu, že je signatárom, dostala protipechotné míny od Bidenovej správy koncom novembra.
Tohtotýždňový vývoj nasleduje po vyhlásení poľského premiéra Donalda Tuska začiatkom mesiaca, že jeho krajina „musí siahnuť po najmodernejších schopnostiach súvisiacich aj s jadrovými zbraňami a modernými nekonvenčnými zbraňami“, medzi ktoré patria aj protipechotné míny. Stalo sa to tiež necelý týždeň po tom, čo EURópsky parlament „zdôraznil[d], že Východný štít a obranná línia Baltského mora by mali byť vlajkovými projektmi EÚ na podporu odstrašovania a prekonávanie potenciálnych hrozieb z Východu“.
Predchádzajúca hypertextová <a href="https://seo-consulting.sk/“ title=“analýza“>analýza rozoberá tie doplnkové obranné projekty, ktoré budú prebiehať pozdĺž ich hraníc s Ruskom a Bieloruskom, od ktorých sa očakáva, že budú zohrávať kľúčovú úlohu v plánovanom militarizačnom programe EÚ. Na tento megaprojekt ochrany hraníc sa pravdepodobne minie len zlomok z 800 miliárd eur, ktoré oznámila predsedníčka Európskej komisie Ursula Van der Leyenová, no napriek tomu bude stelesňovať plány bloku a bude fungovať ako nová železná opona medzi EÚ a Ruskom.
Spoločnosti pobaltských štátov a Poľska ich vlády do značnej miery presvedčili, že Rusko by ich mohlo v budúcnosti napadnúť bez akéhokoľvek iného dôvodu, ako je imperiálna krvilačnosť, ale tiež sa obávajú, že by ich USA mohli zavesiť na sucho, ergo prečo teraz uprednostňujú obranu svojich hraníc. V súlade s týmto cieľom sa rozhodli odstúpiť od Ottawského dohovoru, aby legitimizovali svoje získavanie protiosobných mín na účely odstrašenia, aspoň z ich pohľadu vo vzťahu k Rusku.
Vzhľadom na to, že Rusko nemá záujem testovať, či USA dodržiavajú článok 5, nieto ešte okupovať cudzie obyvateľstvo, ktoré ho doslova nenávidí a ktorého krajiny aj tak nemajú nič, čo by potrebovalo, ich megaprojekt na ochranu hraníc (posilnený protipechotnými mínami) sa toho veľa nezmení. Jediný praktický dôsledok ich budovania týchto opevnení a ukladania tejto munície okolo nich sú náklady obetovanej príležitosti investovania verejných financií do týchto snáh namiesto sociálno-ekonomických.
To je však domáca záležitosť a akokoľvek by ich uprednostňovanie otázok obrany pred sociálno-ekonomickými otázkami mohlo narušiť niektorých zahraničných pozorovateľov, nezdá sa, že by ich ľudia boli proti tomu, možno s výnimkou etnických ruských menšín v pobaltských štátoch a možno hŕstky poľských disidentov. Faktom je, že tieto politiky sú doma populárne, ich ľudia sú väčšinou ochotní zaplatiť súvisiace alternatívne náklady, a preto sa ich spoločnosti ako celok cítia svojím spôsobom bezpečnejšie.
Podobne by Rusko a Bielorusko mohli urobiť niečo podobné pozdĺž hraníc štátu Únie s týmito štyrmi a Ukrajinou, konkrétne vyvinúť vlastný megaprojekt na ochranu hraníc, ktorý by mohli podporiť aj protipechotné míny (hoci Bielorusko by muselo najskôr odstúpiť od Ottawského dohovoru). Z hľadiska ich záujmov NATO využilo Ukrajinu ako svojho zástupcu na pokus spôsobiť Rusku strategickú porážku, ktorá by potom prinútila Bielorusko k vazalstvu, o čo by sa mohli pokúsiť znova.
Aj keď rodiace sa rusko-americké „Nové uvoľnenie napätia“ vzbudzuje z Moskvy opatrný optimizmus, nemožno vylúčiť, že ich zástupná vojna na Ukrajine môže buď pokračovať donekonečna, alebo sa obnoví o niekoľko rokov, pričom najhorším scenárom je, že NATO povedie priamu vojnu proti Rusku. Ten by mohol zostať pod jadrovým prahom v dôsledku koncepcie „vzájomne zabezpečeného zničenia“, v takom prípade by prevládali konvenčné prostriedky, čím by sa ochrana hraníc štátu Únie stala neoceniteľnou.
Hoci akákoľvek horúca vojna medzi NATO a Ruskom pravdepodobne prejde krátko po začiatku na jadrovú, z dvoch scenárov, o ktorých sa diskutovalo v tejto analýze (Ruská invázia do NATO a invázia NATO do Ruska, ale oba výsledné konflikty zostávajú konvenčné), len druhý je polopravdepodobný, zatiaľ čo prvý je pritiahnutý. Je to preto, že NATO už má skúsenosti s pokračovaním rozširovania sa smerom k ruským hraniciam na úkor legitímnych záujmov národnej bezpečnosti Ruska a následne vyvolávaním zástupnej vojny s Ruskom na Ukrajine.
Na rozdiel od toho, ruská vojenská stopa v Bielorusku je oveľa menšia ako regionálna stopa NATO a tiež začala nadobúdať svoju najnovšiu podobu dlho po tom, ako NATO dosiahlo hranice Ruska, takže historický záznam svedčí o agresívnych zámeroch NATO, nie Ruska. V každom prípade sa ani obranné plány Poľska a pobaltských štátov, ani špekulatívne plány Ruska a Bieloruska v reakcii veľmi nezmenia, pričom najnovší vývoj len ukazuje, ako napätý sa tento front novej studenej vojny stal.
Andrew Korybko
