OD JAZYKA K NÁRODU, OD NÁRODA K ŠTÁTU
Bolo mi cťou prijať pozvanie na dnešné kolokvium slovenských a talianskych historikov, ktoré zorganizovalo Ministerstvo kultúry SR v spolupráci so Slovenským národným múzeom. V zásade vítam myšlienku zriadenia Múzea slovenského národného obrodenia v priestoroch budov bývalého evanjelického lýcea v Bratislave (zámer schválila vláda ešte v októbri minulého roka). To miesto a jeho okolie je genius loci, je to priestor, kde sa formovala štúrovská generácia, kde vznikla myšlienka spisovnej slovenčiny, kde sa prvýkrát spievala slovenská hymna, kde sa zrodil národ. Skôr sa preto čudujem, prečo tento jedinečný priestor ostal doteraz nevyužitý, prečo je na Panenskej ulici pamätná tabuľa Sándora Petőfiho, ktorý tam krátko býval, keď si privyrábal na Uhorskom sneme ako pisár, ale nie sú tam pamätné tabule Janka Francisciho, Jána Kalinčiaka a ostatných štúrovcov, ktorí tam bývali v podnájme ako študenti.
Ale ako to už s podobnými vládnymi návrhmi býva – najprv schvália nápad a až potom rozmýšľajú, ako ho zrealizovať. A tak som si dovolil povedať k predmetnej téme niekoľko kritických poznámok a dobre mienených rád, o ktorých – pevne verím – ešte bude priestor diskutovať, aby sa stal tento zámer celospoločensky užitočným pre všetkých a aby nebol ideologicky zdeformovaný, takže ho bude (ako vždy) jedna skupina vítať a druhá odmietať.
V prvom rade uprednostňujem termín „slovenské národné hnutie“ pred národným obrodením. Obrodenie je archaický výraz a evokuje akúsi obnovu, kým v tomto prípade hovoríme o vzniku celkom nového moderného spoločenského pohybu nielen u nás, ale v celej Európe v období, ktoré nasledovalo po Veľkej francúzskej revolúcii. Ešte problematickejšie je časové vymedzenie takéhoto „obrodenia“. V škole nás učili, že slovenské národné obrodenie trvalo od roku 1780 do roku 1849. Vždy som považoval takéto ohraničenie za nezmysel. Rok 1780 sa spája so začiatkom vlády Jozefa II. a hoci je pravdou, že práve jeho jazykové reformy podnietili záujem o pestovanie domácich jazykov, k tomuto procesu došlo až o niekoľko rokov neskôr.
Ale ani vtedy, keď cisár Jozef II. navštívil 8. októbra 1784 Bratislavský hrad a povzbudil tamojších katolíckych seminaristov na čele s Antonom Bernolákom, aby rozvíjali rodnú reč, nemožno hovoriť o uvedomelom začiatku národného hnutia. Bernolák ako hrdý oravský zeman sa totiž stále cítil byť príslušníkom natio hungarica a svojím pokusom o kodifikáciu spisovnej slovenčiny sledoval iba zrovnoprávnenie jazykov v rámci tohto stavovského národa. Kľúčom k národnému obrodeniu nemohli byť ani vtedajší evanjelickí vzdelanci, ktorí sa usilovali o česko-slovenskú jazykovú jednotu alebo v extrémnom prípade len o pasívne rozširovanie českého písomníctva na Slovensku (ako to navrhoval napríklad jazykovedec Juraj Ribay). Túto prácu vykonal až Ľudovít Štúr a jeho generácia. Práve Štúr je skutočným otcom slovenského národa, on ho vytvoril a dal mu jeho súčasnú podobu.
A práve preto sa musíme hlbšie zamýšľať nad významom a cieľom jeho úsilia. On predsa nevytvoril spisovnú slovenčinu samoúčelne. Bol tam od začiatku zámer, ktorý intuitívne vyslovil 19. septembra 1848 na Myjave, keď vyhlásil nezávislosť Slovenska. Pravda, nemal ani potuchy, komu a akému územiu to vyhlasuje, prvý náčrt hraníc Slovenska urobil až Štefan Marko Daxner v roku 1861. Ale cieľ bol vytýčený. A treba pochopiť, že k tejto národno-štátnej emancipácii sme celých 150 rokov v rozmedzí 1843 – 1993 smerovali. Nedáva nijaký zmysel, aby sme tento proces ukončili rokom 1849, akoby bol zavŕšený. Práve naopak, ten hlavný boj sa ešte len začal.
Proces kodifikácie spisovnej slovenčiny stále nebol zavŕšený. Už som to niekoľkokrát vysvetľoval, bol to PROCES, nie udalosť. Proces, ktorý sa začal tajnou poradou v byte Ľudovíta Štúra 14. februára 1843 a skončil sa konečnou dohodou štúrovcov a bernolákovcov v roku 1851 v dnešnej budove teologickej fakulty na Primaciálnom námestí v Bratislave. No aj po tejto dohode bola ešte slovenčina ohrozená. Ján Kollár ako poradca viedenskej vlády zlomyseľne presadil, aby Slováci dostali ako „odmenu“ za vernosť kráľovi počas revolúcie zavedenie češtiny do škôl. Tak to bolo počas celého bachovského absolutizmu a až začiatkom šesťdesiatych rokov došlo k opätovnému potvrdeniu skôr Hattalovej ako Štúrovej slovenčiny.
No existencia tohto projektu bola stále vo vážnom ohrození. Nezabúdajme, že Štúr umieral v presvedčení, že prehral a účinnejšie bude vzdať sa samostatnej cesty, spojiť sa s Rusmi a pod ich vládou sa rozptýliť v Slovanskej ríši. Hurban bol na konci svojho života taký skeptický, že uverejnil článok po česky Není už národa slovenského, v ktorom navrhoval rezignovať a splynúť s českým národom. Moyzes, Kuzmány a Francisci boli po parlamentných voľbách v roku 1865 (do ktorých vložili všetky nádeje po sformovaní memorandových požiadaviek, založení Matice slovenskej a slovenských gymnázií, a v ktorých utrpeli fiasko) takí sklamaní, že sa z toho zrútili. Drvivá väčšina Slovákov bojovala v roku 1848 po boku Lajosa Kossutha proti štúrovcom. Na konci 19. storočia bol náklad uhrofilných provládnych novín vyše 80 000, kým martinské Národnie noviny sa potácali s počtom predplatiteľov niečo cez tisíc. A na zúfalé obdobie pred prvou svetovou vojnou spomínal Vavro Šrobár takto: „Bolo nás tak málo, že sme sa navzájom všetci poznali.“
Nie, naozaj neexistuje dôvod považovať „národné obrodenie“ rokom 1849 za zavŕšené. Ešte čudnejšia je však upravená časová os plánovaného Múzea národného obrodenia: začať chcú slovakizačnými pokusmi od 17. storočia a chcú to zavŕšiť rokom 1918… To však nedáva už vonkoncom nijaký zmysel. 17. storočie nie je z hľadiska národnej emancipácie ničím výnimočným. To radšej môžu klásť začiatok do stredoveku, lebo odlíšenie Slovákov (Slovienov) je nespochybniteľné už od 11. storočia, hoci sa pomenovanie Slovák vyskytuje až od 15. storočia (podrobnosti sú v mojej knihe Rekonštrukcia slovenských dejín). Ale ukončiť to rokom 1918? Čo tým chcú povedať? Že zmyslom slovenských dejín bola česko-slovenská štátnosť? To je, samozrejme, hlúposť.
Bez autonomistického hnutia, bez Povstania a jeho štátoprávneho cieľa – presadenia federácie, za ktorú generácia Gustáva Husáka bojovala 25 rokov (nie náhodou mal komunistický teror v päťdesiatych rokoch na Slovensku národnostný rozmer a všetci, ktorí v SNP niečo znamenali, boli buď popravení, odsúdení na dlhoročné väzenie alebo sa im podarilo emigrovať), bez všetkých týchto zápasov a ich zavŕšenia v podobe vzniku nezávislej Slovenskej republiky – by úsilie štúrovcov nedávalo nijaký zmysel.
A práve tento príbeh musí Múzeum slovenského národného hnutia všetkým – aj mladým, aj starým, aj domácim, aj cudzincom – zrozumiteľne a plasticky objasniť: aspoň tak ako sa o to snažím ja v pripravovanej knihe najdôležitejších štátotvorných príbehov moderných slovenských dejín. Popri tom vítam snahu tvorcov tohto múzea o istý stupeň interaktívnosti, ktorým chcú tento kultúrny svätostánok zatraktívniť pre mladých ľudí. Len tú ich priveľkú horlivosť musí niekto ustrážiť, aby neskĺzla do zbytočnej bulvarizácie, ktorá vo mne vyvoláva skôr rozpaky. Viete, poviem to na konkrétnom príklade. Je úplne irelevantné, ak si niekto domýšľa vplyv nejakých latinskoamerických geríl, ktorým velili talianski dôstojníci, ktorí zasa zaučili českých vojakov, a tí cvičili štúrovských dobrovoľníkov. Považujem tieto špekulácie bez akýchkoľvek dôkazov za nepodstatné a okrajové. Ale ak má expozícia uvádzať takéto „pikošky“ a nespomenúť hlavný cieľ štúrovského povstania – dosiahnutie samostatnej korunnej krajiny, Slovenského kniežatstva – takéto postupy sú zavádzajúce a kontraproduktívne. Už len s ohľadom na to, že neprajníkov takéhoto projektu, ktorí Slovensku nežičia a považujú ho za „protivníka“ (Martin M. Šimečka) bude zrejme neúrekom. Držím tvorcom múzea palce, aby vychytali všetky nedostatky a vytvorili zápasu našich predkov o národno-štátnu emancipáciu viac než dôstojný pomník.
Eduard Chmelár
