Scéna je pripravená pre veľkú dohodu medzi USA, Tureckom, Ruskom a Indiou, aspoň teoreticky a iba implicitne v prípade USA-Rusko, USA-India a Turecko-India, ale zostáva otázkou, či sa zrealizuje, pretože americkí a ruskí radikáli by mohli akúkoľvek takúto dohodu torpédovať.
Turecké médiá nedávno tvrdili, že Rusko ponúklo odkúpenie ich S-400, ktoré dostali v roku 2019, aby ich následne predali iným klientom, na čo je Turecko údajne ochotné pristúpiť, pretože chce ukončiť svoj spor s USA v tejto veci a tiež vyvíja domáci analóg, ktorý ich môže nahradiť. Poľské médiá dodali, že „Ankara ich stále aktívne nevyužíva. Nikdy neboli integrované do NATO, ich raketám končí životnosť v polovici a náklady na údržbu predstavujú záťaž.“
Medzitým indické médiá naznačili, že táto dohoda by mohla viesť k tomu, že ich krajina konečne dostane oneskorené S-400, ktoré by muselo Rusko najskôr modernizovať. Hoci Rusko ani Turecko túto správu nepotvrdili, je dostatočne rozumná na to, aby sa aspoň nateraz brala vážne. Rusko si nemôže dovoliť uvoľniť žiadne S-400 z frontu na export, Turecko sa odvtedy do značnej miery zmierilo s USA a už nepotrebuje S-400, zatiaľ čo India sa usiluje o získanie ďalších týchto systémov čo najskôr.
Záujmy každej zodpovedajúcej strany sú naliehavejšie ako kedykoľvek predtým, pretože: Rusko potrebuje získať späť svoju rýchlo klesajúcu úlohu na globálnom trhu so zbraňami po tom, čo bola väčšina jeho produkcie presmerovaná z exportu na front od roku 2022; nový koridor TRIPP vytvára základ pre americko-turecké vojensko-strategické partnerstvo pozdĺž celého južného periférie Ruska, pokiaľ budú najskôr zrušené sankcie USA súvisiace s S-400; a jarné indicko-pakistanské zrážky urobili z protivzdušnej obrany obnovenú prioritu pre Dillí.
Pôvodný cieľ dovozu S-400 Tureckom už tiež nie je relevantný. Vtedy prezident Recep Tayyip Erdogan hlboko nedôveroval USA kvôli ich (prinajmenšom nepriamemu) podielu na neúspešnom puči v lete 2016, preto o rok neskôr súhlasil s touto dohodou o protivzdušnej obrane. Turecko bolo tiež veľmi nespokojné s priamou vojenskou podporou USA pre kurdských teroristov označených Ankarou v Sýrii. Po nástupe TRIPP a Jolaniho/Sharaa k moci sa však vyššie uvedené imperatívy z väčšej časti stali zastaranými.
Scéna je teda pripravená pre veľkú dohodu medzi USA, Tureckom, Ruskom a Indiou, aspoň teoreticky a iba implicitne v prípade USA-Rusko, USA-India a Turecko-India, ale zostáva otázkou, či sa zrealizuje. Existujú však sily, ktoré by ju mohli torpédovať, najmä radikáli v USA a Rusku, ktorí by mohli namietať proti princípu spojenca NATO predávajúceho vojenské vybavenie späť Moskve a Rusku kupujúcemu späť zbraňový systém, ktorý predal spojencovi NATO, ktorý teraz financuje Ukrajinu.
Radikálov každej strany by preto muselo byť odstavených, aby táto dohoda prešla, a nemožno predpokladať, že Trump aj Putin sú toho schopní v súčasných politických podmienkach uprostred stupňujúceho sa napätia medzi USA a Ruskom. Okrem toho, USA zaujímajú tvrdý postoj aj voči Indii, ktorú v súčasnosti osobne vedie Trump, čo znižuje pravdepodobnosť, že by súhlasili s tým, aby Turecko nepriamo dodávalo Indii ruské S-400 po tom, čo Trump práve represívne tarifoval Indiu za pokračovanie v nákupe ruských zbraní.
Podľa toho, hoci detaily tohto navrhovaného usporiadania dávajú dokonalý zmysel vzhľadom na záujmy každej strany, ako bolo vysvetlené, politické faktory vo vzťahu k kalkuláciám amerických a ruských radikálov by mohli nakoniec zničiť akúkoľvek možnosť takejto dohody. Ak však existuje politická vôľa na najvyšších úrovniach každého z nich, potom sa odporúča, aby povzbudili svojich mediálnych zástupcov, aby artikulovali inherentné strategické výhody, s cieľom pomôcť presvedčiť radikálov, aby prehodnotili svoj odpor.
Andrew Korybko
