Orkneje. Ospalé súostrovie, kde žije viac kráv a oviec než ľudí, čas tu plynie svojím tempom a všetko je od seba vzdialené presne pätnásť minút. Miestni nikam neponáhľajú a ak im ku šťastiu niečo rozhodne nechýba, je to moment, keď sa na ich pozemku nájde ďalšia záhadami opradená neolitická vykopávka staršia než pyramídy v egyptskej Gíze. Orkneje sú skrátka malé ostrovčeky s obrou históriou.
Oproti riedko osídlenému a hornatému severu Škótska pôsobí neveľké súostrovie ako tolkienovský Hobitín: miesto divokých vresovísk s voľne pobehujúcimi ovcami sú všade úhľadné pastviny, a kam až oko dovidí, stojí jedna farma vedľa druhej. A medzi tým všetkým viac než päť tisíc rokov staré neolitické pamiatky, nad ktorými si historici dodnes márne lámu hlavu.
Keď u takého náleziska stojíte, hovoríte si: „Toto je tu niekoľko tisíc rokov, a ak sa, rovnako ako na začiatku 19. storočia, nenájde náhodný farmár, ktorého štvalo, že musí na svojej farme pri práci obchádzať kruh obrovských kameňov, a tak ich proste a jednoducho spustu strhnul, budú tu pravdepodobne stáť ďalej. Ale kde budem ja…?“
Jedným z najznámejších miest, ktoré človeka donútia klásť si také otázky, je Skara Brae: dokonale zachovaná neolitická dedina, ktorá po stáročia ležala ukrytá pod pieskom a pôdou. K jej odkrytiu došlo až roku 1850 pri silnej pobrežnej búrke. Vnútri kamenných domov sú dodnes badateľné lôžka, krby i kamenné skrine. Keď stojíte medzi stenami, ktoré tu ľudia budovali už viac než tri tisíce rokov pred naším letopočtom, pripadáte si, ako by si ich dávni obyvatelia len práve odskočili na lov.
Také britské Pompeje. Nad dedinou však dodnes visí spústa nezodpovedaných otázok. Vieme, že tu žili poľnohospodári a pastieri, ktorí sa živili pestovaním obilia, chovom zvierat i rybolovom. Napriek tomu nepoznáme ich mená, jazyk ani vieru. Nevieme, prečo dedinu nakoniec opustili – či za tým stáli búrky, zmena klímy, alebo niečo iné.
Rovnako je na tom i neďaleko sa týčiaci Ring of Brodgar: impozantný kruh vztýčených kameňov. Pôvodne ich bolo takmer šesťdesiat, dnes ich stojí okolo štyridsiatich. Je to miesto, kde sa snúbi história s mystikou – a opäť nikto presne nevie, k čomu obrovský kruh slúžil. Snáď rituálom, snáď stretnutiam komunity, možno k pozorovaniu hviezd.
Orkneje ale zďaleka nežijú len pravekom. Hlbokú stopu tu zanechala i druhá svetová vojna. V zátoke Scapa Flow bola v roku 1939 potopená britská bitevná loď Royal Oak s viac než 800 mužmi na palube – dielo nemeckej ponorky, ktorá prenikla nedostatočne chráneným vstupom do prístavu. Na Churchillov príkaz preto vznikli mohutné protiponorkové bariéry. Tie dnes spájajú jednotlivé ostrovčeky a slúžia ako cesty.
Na stavbe bariér sa podieľali talianski vojnoví zajatci, ktorí sem boli prevezení po kapitulácii časti talianskej armády v roku 1942. Ich príbeh má však i svetlejšiu stránku. V zajateckom tábore si z improvizovaných materiálov postavili Taliansku kaplnku. Z obyčajnej plechovej budovy dokázali vytvoriť miesto tichej krásy: s freskami, vitrážami i oltárom, ktoré pôsobia dojmom, že ste vstúpili do malej rímskej svätyne. Kaplnka sa stala symbolom nádeje i ľudskej tvorivosti v ťažkých časoch a dodnes patrí k najnavštevovanejším pamiatkam súostrovia.
Orkneje, to nie sú len kamene a vojnové príbehy – svoju silnú tvár tu ukazuje i príroda. Na pobrežných skalách sa vyhrievajú tulene, často tak blízko, že ich môžete pozorovať z niekoľkých metrov. A potom sú tu kosatky. Ich prítomnosť nie je nikdy istá, ale keď sa z hladiny náhle vynoria čiernobiele plutvy, máte pocit, že nič viac vzrušujúceho už asi neuvidíte. Nič proti ticho stojacim kameňom.
Orkneje sú skrátka malé ostrovčeky s obrovskou históriou a pokojom, ktorý je nebezpečne nákazlivý. Stačí sa len rozhliadnuť: medzi zelenými pastvinami, rozbúreným morom a tisíckami rokov starými kameňmi si človek uvedomí, ako pomíjivý je ľudský život.
