Dôstojník exilovej armády Antonín Sochor patril za druhej svetovej vojny k legendárnym veliteľom východného frontu a za svoju odvahu i schopnosti bol opakovane vyznamenaný.
Uniforme zostal verný aj po porážke Nemecka, a hoci odmietal vstúpiť do KSČ, bol okrem štábnych funkcií poverený aj tajným výcvikom židovských dobrovoľníkov pre čerstvo zrodený štát Izrael. Jeho kariéru ukončila 15. augusta 1950 tragická zrážka automobilov vo vojenskom výcvikovom priestore Ralsko, za ktorou podľa niektorých zdrojov stál Sochorov spolubojovník a agent sovietskej tajnej služby NKVD Bedřich Reicin.
Záhadná dopravná nehoda
Nečakaná smrť skúseného vojaka len mesiac po jeho tridsiatych šiestych narodeninách budí pochybnosti z mnohých dôvodov. Objavili sa svedectvá, že sa Sochor v posledných mesiacoch života bál útoku, neustále mal pri sebe nabitú zbraň a naznačoval, že mu snáď niekto usiluje o život. Faktom je, že mu v očiach vtedajšieho režimu mohla škodiť epizóda spojená s Izraelom, ktorého politika sa nevyvíjala podľa predstáv Moskvy. Veľké ochladenie vzťahov ZSSR a jeho satelitov so židovským štátom ale prišlo až o niekoľko mesiacov neskôr a vlna antisemitizmu, kedy okrem iného musel z Prahy odísť izraelský veľvyslanec a československých komunistov židovského pôvodu postihli inscenované procesy, dokonca až v roku 1952.
Sochor sa tak na rozdiel od mnohých ďalších príslušníkov československej zahraničnej armády už nedočkal prenasledovania zo strany komunistického režimu, jeho tragická nehoda ale najskôr zinscenovaná nebola. Ukazuje na to vyšetrovanie, ktoré po roku 2000 viedol Úrad dokumentácie a vyšetrovania zločinov komunizmu, i očitá svedectvá. „Vtedy sme dorazili k miestu nehody, kde do osobného auta podplukovníka Sochora narazil z pravej strany nákladný voz s tromi vojakmi. Zraneného Sochora sme potom s kapitánom, ktorý s ním cestoval, odviezli do vojenskej ošetrovne v Ralsku. Nepredpokladám, že by niekto z tých troch vojakov ho mal v úmysle zabiť,“ uviedol pred rokmi svedok nehody Ladislav Rajm.
„Silný bočný náraz vymrštil Sochorovho vodiča von z automobilu a nehodu bez vážnych zranení prežil, zatiaľ čo Sochora našli vojaci stlačeného k podlahe auta a s otvorenou fraktúrou lebky,“ uviedol Vojenský historický ústav. Sochor cestoval spolu s kapitánom Petrom Hujvanom v tmavej Škode Tudor, do ktorej o štvrť na osem večer 15. augusta narazil ľahký nákladiak Morris Commercial (za vojny ich používala čs. jednotka v Británii, potom sa dostali aj do stavu povojnovej armády). Vážne zranenému už nemohli lekári v nemocnici v Jablonnom v Podještědí, kam ho z ošetrovne previezli, pomôcť a Sochor krátko po polnoci zomrel.
Sochor, Buršík a Tesařík
Vojak, ktorému podľa niektorých historikov na začiatku 50. rokov mohlo hroziť zaradenie do niektorého z vykonštruovaných politických procesov s agentmi údajného sionizmu, sa 21. augusta 1950 dočkal pohrebu so všetkými poctami, päť rokov po smrti bol in memoriam povýšený do hodnosti generálmajora. A podobne ako jeho spolubojovník z východného frontu Otakar Jaroš – prvorepublikový vlastenec s masarykovskými ideálmi, ktorý padol pri Sokolove – sa Sochor trochu paradoxne zaradil do komunistického panteónu vojnových hrdinov. Na rozdiel od Josefa Buršíka a Richarda Tesaříka, jeho druhov pri dobývaní Kyjeva, ktorí podobne ako on dostali najvyššie sovietske vyznamenanie.
Oslobodenie ukrajinskej metropoly začiatkom novembra 1943 je jednou z najslávnejších epizód československej vojenskej jednotky v ZSSR. Do centra mesta sa ako prvé prebili tanky riadené Čechoslovákmi pod vedením Buršíka a Tesaříka, ktorým sekundovali Sochorovi samopalníci. Všetci traja velitelia si za to ako prví cudzinci vyslúžili Zlatú hviezdu Hrdinu Sovietskeho zväzu. Moc šťastia im ale nepriniesla. Ako slobodomyseľní jedinci sa po roku 1945 len ťažko vyrovnávali so silnejúcim vplyvom komunistov. Sochor v lete 1950 zahynul, vážne chorý Buršík v rovnakej dobe ušiel z väzenia a zložito emigroval na Západ, len Tesařík najskôr zastával vysoké funkcie, nakoniec ale i on musel z armády odísť.
Sochor bojoval s 218 črepinami v tele
Všetkých troch okrem odvahy spájalo aj to, že vojnové nasadenie zanechalo vážne stopy na ich zdraví. Josef Buršík bojoval s tuberkulózou, Richard Tesařík prišiel o ľavé oko na Dukle, kde utrpel ťažké zranenie tiež Antonín Sochor. Pri dobývaní duklianskeho priesmyku opakovane odmietal ustúpiť a bol ťažko ranený. Lekári potom vybrali z jeho tela 218 črepín, po dlhej rekonvalescencii potom ale už do boja zasiahol len krátko koncom roku 1944 a následne bol preložený k štábu. Neskôr učil na škole pre dôstojníkov v zálohe, odkiaľ zamieril na ministerstvo obrany.
Po vojne rodák z nemeckého Loberna (narodil sa 16. júla 1914), kam jeho otec odišiel za prácou pred prvou svetovou vojnou zo severočeského Duchcova, absolvoval Vysokú školu vojnovú v Prahe. Významne sa podieľal na operácii DI (Dôverné Izrael), ktorá spočívala v pomoci židovskému štátu. Viedol výcvik dobrovoľných jednotiek Hagana, z ktorých zostavil židovskú brigádu, pôsobil tiež priamo v Izraeli ako poradca operačnej správy izraelskej armády. Potom, čo vzťahy medzi komunistickým Československom a Izraelom ochladli, sa musel vrátiť, od septembra 1949 až do svojej smrti pôsobil Sochor na pechotnom učilišti v Miloviciach.
Zdroj: ČTK, VHÚ
