NEVYZERÁ TO NA MIER
Pred 220 rokmi (2. decembra 1805) sa odohral jeden z najvýznamnejších vojenských stretov svetových dejín, bitka pri Slavkove, ktorú považoval Napoleon Bonaparte za svoje najväčšie víťazstvo. Francúzsky cisár rozdrvil spojené rakúske a ruské vojská, ktoré stratili 37 percent svojej bojovej sily. Porazení boli donútení podpísať o tri týždne neskôr v Bratislave Prešporský mier, na základe ktorého museli zaplatiť vysoké vojenské reparácie, Rakúsko stratilo Benátsko, Istriu, Dalmáciu, Kotor, Augsburg i Tirolsko.
A teraz si predstavte, že by maršal Kutuzov a knieža Lichtenstein oznámili Napoleonovmu ministrovi zahraničia Talleyrandovi, že ho nesmú za agresiu odmeniť, že musí porazeným zaplatiť za škody a musí vrátiť dobyté územia… Lebo presne to požaduje Európska únia od Putina…
Vo chvíli, keď píšem tieto riadky, v Moskve ešte stále prebiehajú rokovania, ale som veľmi skeptický k tomu, že sa skončia úspešne. Prečo? Je dôležité si uvedomiť, že sa nachádzame uprostred informačnej vojny, v ktorej obe strany taktizujú, zahmlievajú, zavádzajú a klamú. Ale predsa len, zo všetkých zúčastnených mi Volodymyr Zelenskyj pripomína irackého ministra informácií Muhammada Saída as-Sahháfa prezývaného „komický Alí“, ktorý začiatkom apríla 2003 – v čase, keď už delá amerických okupačných jednotiek duneli na predmestí Bagdadu – informoval na tlačovej konferencii o drvivom víťazstve irackých vojsk…
A práve takto Zelenskyj mystifikuje o tom, že ukrajinská armáda sa úspešne bráni, hoci každý vie, že situácia na bojisku je katastrofálna. Len v októbri dezertovalo z modro-žltého tábora vyše 20 000 vojakov. Ukrajina už bojovať nechce, tým skôr, odkedy s hnevom zistila, že bojuje za zlaté toalety oligarchov. Práve preto považujem za bezočivé také slová, aké vyslovil zahranično-politický expert PS Ivan Korčok, že Ukrajina je obranným valom Európy a je v našom záujme, aby bojovala čo najdlhšie. V čase, keď si drvivá väčšina Ukrajincov želá mier aj za cenu územných strát, keď už mladí muži stratili motiváciu bojovať, by mali posielať do prvej línie takýchto lotrov, ktorí huckajú iných, aby umierali za ich záujmy. Ľudia ako Korčok, Káčer či Krúpa by mali ryť rypákmi v blate (presne tak ako kaprál Himmelstoss v Remarqueovom románe Na západe nič nové), aby pochopili, čo je to vojna.
Niekoľko dní sme počúvali „zaručené“ mediálne správy, ako Američania a Ukrajinci dosiahli na rokovaniach pokrok. Nebolo to nič iné ako delostrelecká príprava propagandistického poľa (aby mohli hovoriť, že oni sa dohodnúť chceli, ale Putin nechce), pretože bez Rusov je ich dohoda bezcenná. A keďže Európa a Ukrajina odmietli základné body, v podstate filozofiu amerického mierového návrhu a Rusi ich absurdné požiadavky zmietli zo stola, v tejto chvíli neviem, na základe čoho by mohlo dôjsť k dohode.
Brusel s Kyjevom od začiatku torpédujú mierovú dohodu. Či už zverejnením nahrávok Witkoffových rozhovorov (čistá provokácia spravodajských služieb) alebo nerealistickými požiadavkami, ktoré Moskvu demotivujú k uzavretiu mieru. A my si pripomeňme, že trvať na požiadavke členstva Ukrajiny v NATO je po takomto priebehu vojny tragikomickou provokáciou. Hlavným dôvodom tejto vojny nie je Putinova túžba zmocniť sa Európy (ako o tom paranoidne blúznia v Bruseli, Berlíne či Varšave). Je to obava Ruska z expanzie NATO. Potvrdil to aj bývalý generálny tajomník NATO Stoltemberg, ktorý priznal, že Washington a Brusel ešte na jeseň 2021 odmietol striktnú požiadavku Moskvy, aby sa Severoatlantická aliancia zastavila a nepribližovala k ich hraniciam. Hovoril o tom aj zosnulý pápež František, keď odsúdil ako provokáciu „štekanie NATO pred bránami Ruska“. Celá šialená militarizácia Európy je založená na klamstve, že Putin chce zaútočiť na NATO, hoci vo všetkých ukazovateľoch máme už dnes obrovskú prevahu.
Urobme si malú rekapituláciu, lebo veľa ľudí ma hlúpo, účelovo a lživo obviňuje, že v tejto vojne stojím na strane Ruska. Oni vedia, že to nie je pravda a liečia si tým len vlastné zlé svedomie, lebo nikdy som z princípu nepodporoval žiadnu vojnu. Aj túto som odsúdil medzi prvými ešte skoro ráno 24. februára 2022 ako flagrantné porušenie medzinárodného práva, o tom nemôže byť medzi príčetnými ľuďmi sporu. Keď som však začal kritizovať ukrajinské vedenie, propagandisti ako Šnídl, Goda, Soltész a podobní začali tárať, že zaskočená „dezinfoscéna“ sa vydržala pretvarovať len niekoľko týždňov. Samozrejme, že tieto bludy treba brať vážne asi tak ako rozprávky starej matere.
Kedy som začal kritizovať Zelenského? Prirodzene, vtedy, keď odmietol dohodu z Istanbulu – najvýhodnejší mierový plán, aký odvtedy Ukrajina už nikdy nedostala, na základe ktorého sa ruské vojská mohli stiahnuť z Donecka a Luhanska výmenou za neutralitu Ukrajiny. Vojnoví štváči, ktorí zacítili pach krvi, však chceli pokračovať vo vojne za každú cenu a mierotvorcov vyhlasovali za zradcov. Západ vtedy Zelenského junte nabulíkal, že môže vyhrať aj bez dohody. Výhovorka, že Kyjev odmietol dohodu po masakri v Buči, je obyčajná lož – v skutočnosti vyjednávania pokračovali ešte niekoľko týždňov po tomto nevyjasnenom incidente.
Takže nie ja, ale Korčok, Káčer, Šebej, Mesežnikov a podobní vždy uprednostňovali vojnu, podporovali všetky nezákonné vojenské agresie, či už Juhosláviu 1999, Irak 2003 alebo genocídu v Gaze – a iba na Ukrajine „zázračne“ objavili termín medzinárodného práva, ktorým dovtedy otvorene pohŕdali, lebo jedna hlúpa Putinova chyba im umožnila otvorene prejaviť dovtedy latentný antiruský šovinizmus. Preto je úplne zbytočné týmto ľuďom vysvetľovať fakty, lebo oni nikdy nechceli mier, chcú iba ponížiť a rozbiť Rusko. Preto je zbytočné osvetľovať im skutočný stav veci, lebo keď im ju štyri roky vysvetľujete tak ako to naposledy urobil aj ukrajinský generál Zalužnyj, iracionálne v tom odmietajú pochopiť realitu, a za všetkým vidia fanaticky iba zradu.
Mimochodom, Zalužnyj… Jeho prekvapujúci návrat do Kyjeva je možno najdôležitejšou správou týchto týždňov. Generál Zalužnyj nie je len protivníkom Zelenského, ale aj geopolitickým koňom Veľkej Británie proti Trumpovmu mierovému úsiliu. Zalužnyj na rozdiel od Zelenského priznáva, že Rusko víťazí, ale je ešte tvrdší ako súčasná kyjevská junta: požaduje členstvo Ukrajiny v NATO a jadrové zbrane. To môže znamenať niekoľko scenárov. Buď sa Zalužnyj pokúsi o prevrat alebo je jeho úlohou zabrániť občianskej vojne (keďže je jeden z posledných, ktorý má na Ukrajine celospoločenský rešpekt). V každom prípade s týmto tvrdým mužom na čele Ukrajiny zabudnite na trvalý mier s Ruskom. Rád by som sa mýlil, ale až príliš veľa aktérov na oboch stranách chce vojnu. Ľudia, ktorí nie sú otvorení argumentom, si nepripustia, že sa mýlili alebo že prehrali. Boj o podobu sveta sa ešte zďaleka neskončil. Naopak. Ešte sa len začína.
Eduard Chmelár
