Maďarský dobrodruh a lovec Josef J. Fénykövi v roku 1955 narazil na zviera, ktoré právom považoval za to najväčšie, ktoré práve kráča po zemi. Išlo o slona, ktorého stopa merala neuveriteľných 100 centimetrov, takže nie je prekvapením, že bol Fénykövi úplne ohromený, keď slona konečne uvidel. „Sotva som mohol uveriť, že nejaké zviera môže byť tak veľké,“ komentoval po dvoch rokoch svoju korisť, ktorá vážila viac než Tyrannosaurus rex a jeho chobot by pohodlne dosiahol na strechu poschodového autobusu.
Viac ako šesťdesiat rokov stojí slon pomenovaný Henry v Národnom prírodovednom múzeu Smithsonian vo Washingtone, jeho príbeh sa ale začal písať ďaleko od mramorových sál a obchodov so suvenírmi. Henry bol objavený v rozpálených savanách Angoly, ale cesta k jeho objaveniu trvala celý rok. V roku 1954 totiž Fénykövi narazil iba na jeho stopu spomínanú v úvode. Bola o 30 centimetrov väčšia, než aký bol vtedajší rekord, stretnutie tvárou v tvár ale prebehlo až na konci roku 1955, keď sa dobrodruh do oblasti vrátil.
Tentokrát už s celou expedíciou, ktorej súčasťou boli aj domorodí stopári, ktorí pomohli slona nájsť a následne aj zabiť. Streľbe nemohol uniknúť, pretože na neho mierilo hneď niekoľko pušiek a dopadlo cez tucet ťažkých olovených projektilov. Keď sa celá scéna ukľudnila a slon padol k zemi, mohla začať inšpekcia, ktorá hneď na začiatku odpovedala na to, prečo nameraná stopa bola tak obrovská.
Ľavá predná noha Henryho totiž niesla zranenie po predchádzajúcom strete s človekom a projektil poškodil nohu natoľko, že slon musel krívať. Pri behu sa potom ľavá zadná noha čiastočne prekrývala v dopade na zem s prednou nohou a vytvárala ilúziu, že je stopa oveľa väčšia.
Išlo ale o malichernosť, pretože všetky ostatné merania následne potvrdili, že tento samec je skutočne najväčším zaznamenaným suchozemským zvieraťom, aké kedy človek ulovil. „Keď som vytiahol pásmo a premeral jeho rozmery, vedel som, že som sa nemýlil,“ uviedol pre Sports Illustrated Fénykövi, ktorý nešetril detailmi pri ďalšom popise.
Podľa jeho slov napríklad pripomínala koža slona brnenie, a keď malo dôjsť k jejmu konzervovaniu, odborníci sa museli potýkať s dvoma tonami hmoty a použili celý náklaďák konzervačnej soli. Trvalo šestnásť mesiacov, než bola pripravená koža a než bolo vymodelované hlinené telo. V roku 1959 bol slon slávnostne predstavený verejnosti a v múzeu stojí dodnes.
Video, ktoré ste mohli minúť: Vlci utiekli na Šumave z výbehu. Časť svorky sa môže voľne pohybovať u Srní
