Podmienky na mieste aj prácu hasičov v teréne magazínu Prima ZOOM priblížil veliteľ oddielu, plukovník Jaromír Piesch, ktorý je zároveň námestníkom pre IZS Hasičského záchranného zboru hlavného mesta Prahy.

Pán plukovník, čo musí zvládnuť veliteľ tímu pri takomto zahraničnom nasadení? Čo všetko rieši?

Hlavne musí zvládnuť stres, pretože je zodpovedný v podstate za celý tím; za jeho bezpečnosť a za úspech celej operácie.

Môžete popísať, ako vyzerá práca v texaskom teréne?

Myslím si, že to je veľmi podobné ako v Českej republike po bleskových záplavách alebo po povodniach. Je to proste množstvo naplavenín, množstvo bahna, množstvo kamenia, piesku, množstvo stromov, ktoré sa musia odstrániť alebo prehľadať.

Máte tam špecialistov HZS ČR a štyroch kynológov so psami, ako ten tím spolupracuje?

Vzhľadom k tomu, že všetci príslušníci oddielu sú zároveň príslušníkmi Hasičského záchranného zboru Českej republiky, tak je tá spolupráca na vysokej úrovni. A vzhľadom k tomu, že sa množstvo chlapcov už stretlo na mnohých misiách a mnohých medzinárodných cvičeniach, tak sa dobre poznajú a vedia, čo môžu jeden od druhého očakávať.

Ako náročný pohyb v tej oblasti je? Aké sú na mieste podmienky?

Samozrejme, chodiť v zvažujúcom sa, bahnitom teréne priamo na brehu rozvodnenej rieky Guadalupe je pomerne náročné. Musíme si dávať pozor na nebezpečné hady, nebezpečný hmyz… ale zároveň aj ťažké podmienky, čo sa týka počasia: vysoké teploty, vysoká vlhkosť. Máme pocit, že tu slniečko opaľuje aj cez oblečenie.

Už sa vám podarilo nájsť niekoľko nezvestných a označiť nejaké potenciálne miesto nálezu? A pomáhate potom aj pri samotnom vyprosťovaní obetí, alebo to už zaisťujú Američania?

Už sme označili niektoré miesta, kde by sa mohli nachádzať obete alebo ľudské pozostatky. V niekoľkých prípadoch sme sa zúčastnili ich vyprosťovania. Bohužiaľ tu ale nie sme vyslovene preto, aby sme ľudské pozostatky vyprostili vlastnými silami, je tu dosť záchranných tímov, ktoré toto môžu urobiť. My sa špecializujeme na to, že spolu s Národnou gardou Texasu tie potenciálne obete vyhľadávame.

Môžeme povedať niečo k tomu procesu – ako to vlastne prebieha, keď niekoho nájdete?

V podstate v túto chvíľu vykonávame takzvaný secondary search. To znamená, že sa snažíme vylúčiť, že by sa v daných sektoroch ešte nachádzali nejaké obete, aby sa na miesto mohla pustiť ťažká technika, ktorá bude pomáhať s obnovou.

Spoločne s ostatnými záchrannými zložkami pridelenými do daného sektoru a spoločne s Národnou gardou vytvárame rojnicu, pred ktorou idú naši kynológovia. Ideme proti prúdu, proti vetru, tak, aby mali psy čo najväčšiu šancu zachytiť prípadné pachy, ktoré ľudské pozostatky zanechávajú. Pred nimi púšťame do vzduchu drony, aby sme zmapovali oblasť, označili nebezpečné lokality a dopredu informovali kynológov, ktorí musia neustále sledovať svoje psy a starať sa o ne.

V redakcii sme videli aj fotografie štrkáča, ktoré ste v teréne urobili. Koľko takýchto stretnutí s hadmi, pavúkmi alebo aj ďalším hmyzom alebo zvieratami ste na mieste mali?

Kvantifikovať sa to dá ťažko. Ale poviem to tak, že sa každý deň stretávame s niekoľkými hadmi. Našťastie sú dosť plachí a vďaka tomu, že robíme hluk, sa väčšinou presunú. Vnímajú, že sa k nim niekto blíži, a vidíme ich, ako pred nami utekajú do rieky. Priamy kontakt vyložene zblízka sme mali asi len jeden, čo je pre nás asi dobrý výsledok.

Ako na stretnutia s hadmi reagujú záchranárski psi?

O tie máme samozrejme najväčšie obavy. Naši kynológovia ale hovoria, že pes má na rozdiel od človeka inštinkt a hada dokáže vycítiť, nešliapne na neho. Dôležité je, aby kynológ sledoval reakcie svojho psa. Ak zistí nejakú neobvyklú reakciu, napríklad keď pes ucukne, kynológ si ho hneď zavolá naspäť a do toho miesta pošleme niekoho, kto to tam prehliadne a prípadne hada vyruší.

Sú tam aj nejaké ďalšie riziká?

Sú tu jedovaté pavúky, jedovaté rastliny, napríklad takzvaný poison ivy (jedovatec koreňujúci, pozn. red.), na ktorý nás upozorňovali. Ďalej nepríjemní červení mravenci, ktorých uhryznutie bolí ako bodnutie osou. A posledné, na čo nás upozorňovali okrem kaktusov, sú aj dikobrazy, ktorí dokážu psa poraniť. Naozaj musíme dávať veľký pozor, aby sa nám žiadny pes nezranil.

Na miesto nasadenia vás dopravujú vrtuľníky. Je to pomoc, alebo nevýhoda?

Je to pre nás obrovská pomoc. Bývame mimo zasiahnutej oblasti a na miesto sa prepravujeme z leteckej základne v San Antoniu. Cesta na letisko v Kerrville trvá okolo 30 minút. Keby sme ju absolvovali pozemnou cestou, trvala by dve a pol hodiny. Jediné, čo je na tom nepríjemné, je veľký hluk. Chinook je už letitý vrtuľník s obrovským výkonom a vydáva silný hluk. Chránime sa špuntami do uší a tie lepšie špunty dávame psom.