Oddelenie pre pokročilé vývojové programy americkej spoločnosti Lockheed, ktoré je známejšie pod prezývkou Skunk Works, dalo svetu mnoho nevšedných lietadiel. Kancelária spojená s menom legendárneho konštruktéra Kellyho Johnsona stála za druhovojnovou stíhačkou P-38 Lightning, priekopníckym prúdovým strojom P-80 Shooting Star alebo „trojmachovým“ špionážnym lietadlom SR-71 Blackbird. Už pred ním pre výzvedné úlohy skonštruovala typ, ktorý sa namiesto rýchlosti spoliehal na výšku letu. Stroj pomenovaný U-2 prvýkrát vzlietol 1. augusta 1955.
Lietadlo, ktoré na prvý pohľad pripomína prerastený vetroň vybavený prúdovým motorom, lieta počas misií cez 20 kilometrov nad zemou, čo sa v dobe jeho konštruovania zdalo ako absolútne bezpečná výška. Predstavitelia letectva a Ústrednej spravodajskej služby (CIA) dokonca tvrdili, že sa lietadlo bude pri misiách nad Sovietskym zväzom pohybovať aj mimo dosahu radarov. Ako sa rýchlo ukázalo, sovietska protivzdušná obrana bola od počiatku schopná pohyb lietadiel sledovať. Nejakú dobu však ešte trvalo, než sa americkí piloti na špionážnych misiách museli začať báť zostrelenia.
Lietať s U-2 nie je nič jednoduché.
Prvé roky služby im tak prinášalo najviac starostí samotné lietadlo a jeho nesnadné pilotovanie. Už premiérový let sa uskutočnil neplánovane – pilot Tony LeVier chcel len vyskúšať chovanie stroja pri pojazdovaní vysokou rýchlosťou, keď ale dosiahol 130 kilometrov za hodinu, ocitlo sa lietadlo vo vzduchu. LeVierovi dalo dosť práce, aby sa mu podarilo na soľnej pláni Groom Lake zase pristáť. Lietadlo to odnieslo drobným poškodením a skúšobnému pilotovi dalo následné hľadanie ideálneho spôsobu pristátia dosť práce. U-2 má totiž kvôli veľkým krídlam tendenciu tesne nad zemou stále pokračovať v lete.
Najlepšou metódou nakoniec bolo lietadlo zhruba 60 centimetrov nad zemou takzvane pretiahnuť a vlastne nechať spadnúť na pristávaciu plochu. Pretože by pre pilota odhadnutie vhodnej výšky bolo obtiažne, sprevádza ho na ranveji počas pristávania kolega v rýchlom aute, ktorý mu vysielačkou radí, kedy je pre pristátie tá najlepšia chvíľa.
Náročné bolo od počiatku tiež samotné lietanie vo veľkých výškach. U prvých verzií sa totiž maximálna prípustná rýchlosť a rýchlosť, pri ktorej hrozila strata vztlaku, líšili len o zhruba 20 kilometrov za hodinu a pilot musel v tomto úzkom intervale lietadlo za každú cenu udržať.
Prvý rok po prvom lete zabrali skúšky nového stroja a tiež zacvičovanie pilotov. Už na začiatku septembra 1955 vystúpalo lietadlo, ktorému sa neskôr podľa názvu programu začalo hovoriť Dragon Lady, do takmer 20 kilometrov, a v rovnakej dobe už LeVier vycvičil prvú päticu pilotov. Museli to byť skúsení letci, U-2 totiž dlho nebolo k dispozícii vo dvojmiestnej verzii. Lietadlo je navyše preslávené tým, že sa s ním zle lieta. „Je to najnáročnejší stroj, aký bol kedy postavený… Po celú dobu letu zápasíte s lietadlom, navyše musíte ovládať kamery, čo vám ale na druhej strane nedáva čas na to, aby ste sa starali o to, či ste nad Ruskom, alebo nad južnou Kaliforniou,“ povedal pilot U-2 a neskorší šéf letových operácií NASA Martin Knutson.
Dračia dáma verzus Dvina.
Do ostrej akcie sa lietadlá, ktorých prevádzka spadala pod CIA, dostali koncom júna 1956, kedy podnikli prvé lety nad východným Nemeckom a Poľskom. O pár týždňov neskôr potom U-2 zamieril aj nad sovietske územie, sprvu však len vďaka posväteniu britskej vlády – zvolenie k prenikaniu nad ZSSR zo strany administratívy prezidenta Dwighta Eisenhowera prišlo až neskôr. Washington bol pritom poněkud zneklidnen tím, že Sověti mohli svými radary lety oproti původním slibům sledovat. Americké špionážne stroje, ktoré sa CIA snažila istú dobu vydávať za lietadlá slúžiace k meteorologickému výskumu, nicméně létaly příliš vysoko na to, aby je mohly reálně ohrozit sovětské stíhačky či rakety.
To prestalo platiť 1. mája 1960, keď z americkej základne u pakistanského Péšávaru odštartoval na svoju 28. misiu Francis Gary Powers, v tej dobe najskúsenejší pilot U-2. V plánu operácie nazvané Grand Slam mal přeletět napříč Sovětským svazem až do severonorského města Bodö. Vyfotografovať mal základňu Bajkonur, ďalej mal zachytiť atómové laboratóriá v Čeľabinsku a najmä pak oblasť u Petrohradu, kde sa stavala základňa balistických rakiet. Sovieti americký letún zaregistrovali už nad Afganistanom a záhy proti nemu vyslali niekoľko stíhačiek, tie ale boli proti vysoko letiacemu cieľu bezmocné. To ale neplatilo o raketách nového protilietadlového komplexu S-75 Dvina.
Powersov letún bol zostrelený južne od Sverdlovska, pilotovi sa ale podarilo zachrániť na padáku a skončil v sovietskom zajatí. V auguste 1960 bol odsúdený k trom rokom väzenia a siedmim rokom nútených prác. Začiatkom roku 1962 sa podarilo dojednať výmenu, v rámci ktorej Sovieti získali za Powersa a amerického študenta Frederica Pryora, zatknutého v lete 1961 vo východnom Berlíne pre údajnú špionáž, svojho agenta Rudolfa Ivanoviča Abela (skutočným menom Viljam Fišer), ktorý desať rokov riadil výzvednú sieť v USA.
Nekonečná služba U-2.
Zostrelenie zdanlivo nezraniteľného stroja vyvolalo v Spojených štátoch šok a vyústilo v rozhodnutí U-2 už nad ZSSR neposielať. Kariéra lietadla tým ale rozhodne neskončila, Američania ho začali nasadzovať proti krajinám s menej vyspelou protileteckou obranou. Už o dva roky neskôr sa vďaka letom U-2 podarilo odhaliť sovietske prípravy na rozmiestnenie nosičov jadrových zbraní na Kube, čo vyústilo v karibskú krízu, počas ktorej sa svet v októbri 1962 ocitol na prahu atómovej vojny. Niekoľkodňovú napätú situáciu sa podarilo uklidnit, její obětí se nicméně stal jeden z pilotů U-2 Rudolf Anderson, kterého 27. října 1962 opět sestřelila raketa z S-75. Rovnakej protileadlovej zbrani ostatně padlo během 60. let za oběť několik pilotů tchajwanského letectva, kteří létali s U-2 nad Čínou.
Behem 60. a 70. let minulého století Američané používali Lockheedův špionážní stroj, ktorý sa v roku 1968 dočkal vylepšené a snáze pilotovatelné verze U-2R, intenzivně nad Vietnamem, kde jej nasazovali také k taktickému průzkumu. Během následujících dekád se stroje pohybovaly nad mnoha konfliktními oblastmi od Blízkého východu přes Kosovo nebo Irák až po Afghánistán, kde U-2 z výšky pomáhaly odhalovat improvizované výbušné nástrahy, ale také sledovaly komunikaci povstalců. Část letadel se dostala i do služeb NASA, která je využívala k průzkumu vysokých vrstev atmosféry.
Počas rokov sa opakovane objavili informácie o chystanom vyradení U-2, ktorých rolu pre sledovanie sovietskeho a neskôr ruského územia už dávno prebrali stále sa vylepšujúce špionážne družice. Pre taktické nasadenie pak teraz slúžia hlavne diaľkovo ovládané stroje ako RQ-4 Global Hawk, představený na přelomu století. Definitívny koniec lietadla, ktoré americkému prieskumu slúži už siedmu dekádu, sa ale stále odďaľuje. V lete 2024 letectvo plánovalo vyradenie všetkých troch desiatok zostávajúcich exemplárov do roku 2026, vzápätí im však našlo nové využitie, keď je nasadilo na sledovanie americko-mexickej hranice.
