Partu kamarátov spája rovnaká vášeň. Z túžby po cestovaní sa zrodili Nesmrteľní dedkovia – nadšenci, ktorí podnikajú cesty na strojoch, s ktorými by si mnohí netrúfli ísť ani do vedľajšej dediny. Teraz uskutočňujú ďalšiu výpravu: zdanlivo nemožnú cestu do Japonska. A na čom idú? Velorexy. „Každý z nás mal doma starý stroj a nezávisle na sebe sme sa v nich hrabali. Nikdy nenecháme stroje zomrieť,“ hovoria.
Dva velorexy, štyria muži. Na papieri to znie ako absurdný plán, vo vozidle, o ktorom sa traduje, že nechodí do umývačky, ale do čistiarne, vyraziť z Česka cez Sibír až do Japonska. Napriek tomu je práve toto svet Nesmrteľných dedkov. „Momentálne, keď odpovedám na otázky, sedím na pláži Bajkalu, za mnou sú zaparkované dva velorexy a ja naplno vychutnávam splnenie veľkého sna,“ hovorí Jan Kudělka, jeden z členov výpravy.
Začalo to nenápadne – partia mladších a starších chlapíkov, z ktorých si každý doma niečo šróboval. Keď v roku 2015 traja z nich obišli na starých čezetách hranice Česka, bolo jasné. „Ďalší rok sme naplánovali spoločnú jazdu okolo Tatier. To bola diaľka a výzva, cítili sme sa ako veľkí cestovatelia. A od tej doby nás to nepustilo.“
Postupne sa pridávali ďalší – vrátane Janovho syna Šimona, ktorý výpravy začal dokumentovať. Skupina Nesmrteľných dedkov sa tak rozrastala. A hoci názov zvádza k predstave starých pánov, dedkovia nie sú oni, ale ich stroje. „Ten názov sa netýka nás, ako si mnohí myslia, ale našich strojov, pretože už majú úctyhodný vek. A nesmrteľní preto, že ich nikdy nenecháme zomrieť, ale vždy ich opravíme,“ dodáva Kudělka.
Staré heblo, nová výzva. Výpravy po Európe už pre nich nie sú novinkou. „Každá cesta má svoje čaro. Myslím ale, že do emočnej pamäte sa nám najviac vpísala naša prvá veľká, keď sme ja so Šimonom vo velorexe a Šejba na svojej ikonickej rikši vyrazili na hranice Španielska. Plánovali sme vyraziť na 14 dní, nakoniec z toho bol mesačný trip cez Portugalsko, Gibraltar, pohorie Sierra Nevada, späť cez Pyreneje a domov. Vtedy sme zistili, že stroje, staré heblá, takú diaľku bez väčších problémov zvládnu. Myslím, že toto bol zlom. Potom už sme každé leto plánovali, kam zase vyrazíme.“
Postupne ich to ale viac a viac ťahá na východ. „Drahý Západ už nás toľko neoslovuje. Zvlášť Anglicko bolo pre mňa v tomto smere celkom sklamaním. Nájť miesto na spanie a kúsok voľnej prírody v zadrôtovanej krajine bolo pre nás náročné,“ pokračuje vo vyprávaní Kudělka.
Japonsko však nie je len ďalšou krajinou na zozname. Je to súčasť dávneho sna. „Veľa rokov bolo mojím snom dôjsť velorexom na Bajkal. A tajne som mal schované ešte väčšie prianie uskutočniť velorexom cestu okolo sveta.“
Expedícia Japonsko. Prekonať s velorexami trasu cez Bielorusko do Ruska a ďalej cez Južnú Kóreu až na japonské ostrovy je logisticky aj byrokraticky náročné. Prekvapivo však niektoré úseky nie sú tak komplikované, ako by sa mohlo zdať. Dedkov nezastavila vojna ani sankcie. „V Rusku dopady vojny nepociťujeme žiadne, okrem toho, že nemožno zaplatiť európskou platobnou kartou.“ Viac prepadnutie Ukrajiny nerozoberajú, vojnové dianie a politika presakujú do správ o ich ceste nepatrne.
Od začiatku ich stroje budili pozornosť. Všimli si ich v Bielorusku, v Rusku ich sprevádzali členovia tamojšieho Jawa klubu (velorexy používajú staré dvojtaktné motory z Jaw), miestni ich pozývajú na jedlo, čas od času nechajú prespať v dome.
Do Japonska by mali doraziť začiatkom septembra. A prečo práve tam? „Keďže už sme s velorexom prešli množstvo hlavných miest, prišlo nám vtipné ním zasmradiť aj najväčšiu aglomeráciu sveta, Tokio. Navyše urobiť si s handrákom fotku na najfrekventovanejšej križovatke sveta Shibuya Crossing by bolo ikonické. Zavítali by sme radi tiež na Expo, ale vzhľadom na to, že sme sa mesiac poriadne neumývali, je pravdepodobné, že nás tam nepustia.“
Rikša v poli, motor na dve polovice. Cestovanie na trojkolesových strojoch z inej doby neprináša len radosť, ale aj krízové momenty. V Rumunsku sa im pred rokmi v horách zahryzla prevodovka a motor išiel von. „Vtedy sme ešte v opravách neboli zbehlí, ale išiel s nami Tim, macher cez motory, tak sa všetko zvládlo.“
Nechýbajú ani kuriózne nehody. „Raz Šejba vyletel zo zákruty za Přerovom, keď sme išli na zraz čezet do Strakoníc. Neodhadol novo vybudovanú zákrutu, hodilo ho to na dve kolesá a aby sa neprevrátil, pustil rikšu z násypu do poľa.“
Keď v Monaku upadlo zadné koleso, prišla chvíľa pochybností. „Vtedy prišla na Šejbu naozaj depka, čo že to vyvádzame za nebezpečnú činnosť, a vážne uvažoval o odťahu. Vraj už na rikšu nesadne. Ráno som zašiel do dediny zvariť poloos, Šejba ožil… Po dvadsiatich kilometroch už zase vo svojom klasickom náklone rezal zákruty.“
Niečo viac než len stroje. Pre tím Nesmrteľných dedkov je každá cesta príležitosťou niečo si dokázať – sebe i strojom. A tiež spoznať svet z iného uhla. „Hoci sa zdá svet niekedy ťažké miesto na život, vždy sa nájdu ľudia, ktorí vám pomôžu… Paradoxne sa mi zdá, že skutočná realita sa neraz javí v oveľa lepšom svetle než tá mediálna.“
Zo starých motoriek a velorexov sa za roky spoločného cestovania stal symbol priateľstva, slobody a dobrodružstva. Nejde už dávno len o techniku. Rozhýbanie starých vrakov je pre Dedkov spôsob, ako nestratiť ideály. „Sadnúť si s partiou večer niekde pri rieke, dať si pivko a opiecť špekáčiky je absolútne nutná súčasť takýchto výletov.“
