Na obranu Martiny Šimkovičovej
S ministerkou kultúry Martinou Šimkovičovou v mnohých veciach nesúhlasím. Vlastne, v tejto chvíli si neviem spomenúť, či s ňou v niečom vôbec súhlasím. Ale už dlhší čas cítim potrebu zastať sa jej ako ženy a tento pocit vyvrcholil včera večer, keď ju časť publika na folklórnom festivale vo Východnej vypískala. Náročky vravím „časť“, lebo iná časť tlieskala a väčšine ľudí to bolo trápne. Pani Šimkovičová by si svojím spôsobom zaslúžila uznanie za odvahu, lebo musela aspoň tušiť, čo ju tam čaká, a napriek tomu tam išla. A hoci dalo ministerstvo kultúry na organizáciu 70. ročníka najstaršieho folklórneho festivalu na Slovensku rekordne vysoký rozpočet, namiesto uznania sa jej dostalo niekoľkonásobného poníženia. Je to minimálne zvláštne, ak ľudia prídu na festival a jeho organizátora vypískajú.
Keď som to videl, v duchu som si povedal, že si neviem predstaviť, že by sme my takto vypískali na predstavení nejakého ministra kultúry, s ktorým nesúhlasíme. Ani „neviditeľnej ministerke“ Natálii Milanovej sa to nestalo, hoci nepoznala ani základnú legislatívu, z Plánu obnovy nedokázala získať pre kultúru jediné euro, počas pandémie doslova ožobráčila umelcov, ale tí čušali ako vši pod chrastou. Dobre, poviete si, takmer každému výraznému politikovi sa občas stane, že ho vypíska nejaký emotívny dav („spodina“ – ako by povedal Martin Šimečka). Ale tomuto tlieskajú herci, speváci, rektorka VŠVU, ľudia, od ktorých by ste čakali nejaký stupeň kultúrnosti, za ktorú sa tak často a tak radi schovávajú.
Naozaj nepríjemne ma zaskočila reakcia bývalého generálneho riaditeľa SND Mateja Drličku, ktorý na sociálnej sieti napísal: „Ten piskot ale nepatrí iba jej. Patrí všetkým tým, ktorí s ňou ochotne spolupracujú, ktorí jej pomáhajú, ktorí sa s ňou fotia… Tí všetci majú svoj podiel viny na tomto hanebnom stave.“ Maťo, čo to robíš? Boli sme kamaráti a takéhoto som ťa nepoznal. To naozaj ideme ostrakizovať ľudí, ktorí niekoho poznajú, ktorí niekomu podajú ruku alebo ktorí sa s niekým odfotia? Celkom vážne? Ale to sú už vážne nebezpečné spôsoby, ktorými rozoštvávali spoločnosť len boľševickí agitátori v päťdesiatych rokoch.
Médiá a pokrytectvo kultúrnej scény
To, čo ma na celom incidente rozladilo najviac, však bola reakcia médií. Nepočítajme medzi ne „vysokú školu života pre liberálov“ Zomri. Vedel som, že medzi nami žijú jednoduchší jedinci s IQ veľkosti jaskynnej teploty, ktorí ich hyperboly šíria ako fakty. Ale čo si mám myslieť o takzvaných serióznych médiách, ktoré preberajú správy od Zomri bez kritického kontextu? Porovnajte si Denník N, Aktuality, SME a Pravdu s Pluskou alebo Novým Časom – rozdiel je minimálny. Čistý bulvár.
Ja len pripomeniem, že včera večer bol jeden nádherný program Lúčnice venovaný géniovi slovenskej filmovej hudby Svetozárovi Stračinovi, ktorého by sme mohli nazvať „slovenským Morriconom“. Tento človek by dnes prefackal obe extrémne skupiny sporu, pretože neznášal tých, ktorí robia z tradícií skanzen, aj tých, ktorí sa tradíciám vysmievajú. Ako však médiá informovali o tomto kultúrnom počine? Vôbec. Namiesto toho sa špekulovalo o pár pískajúcich primitívoch a activistickej veršovanke.
Profesionálna deformácia novinárov
Problém je aj v tom, že správanie novinárov voči vládnej koalícii často prekračuje hranice slušnosti. Už ani nejde o kritické otázky, ale o čistú agresivitu. Príkladom bol incident spred ministerstva kultúry, kedy novinár Markíza podcenil profesionálne hranice a ministerka reagovala podráždené. Chápu ju – ak vám niekto kladie hlúpe otázky a ešte sa vám pcha do osobného priestoru, je ťažké zachovať chladnú hlavu.
Záverečná pointa
Nechcem hájiť politické kroky Martiny Šimkovičovej, ale jej vypískanie vo Východnej a následná reakcia „kultúrnej“ verejnosti boli odpudivé. Ak chceme kultúrnu spoločnosť, mali by sme začať pri sebe. A médiá by mohli konečne pochopiť, že ich úlohou nie je vytvárať šou, ale informovať. Aj o Stračinovi a Lúčnici. Aj bez pískania.
Eduard Chmelár
