NEUTOPME VÝROČIE SNP V OSLAVE MILITARIZMU
Počas návštevy Odesy 23. októbra 2014 vtedajší ukrajinský prezident Petro Porošenko predniesol známy prejav, ktorého časti sú dodnes hojne citované, ale aj vytrhávané z kontextu a zneužívané. Porošenko vo svojej reči reagoval na nedávno uzavreté Minské dohody (5. septembra 2014). Už vtedy sa vyjadril veľmi skepticky, že „túto vojnu nemožno vyhrať zbraňami“. Vzápätí však povzbudil Ukrajincov, ako tú vojnu majú vyhrať. Podľa neho každý deň prímeria ukrajinský štát dokazuje, že občania na oslobodených územiach, ktorí ešte pred mesiacom oslavovali „separatistický režim“, už dnes chápu, že budú môcť vykurovať svoje domy, že budú mať prístup k elektrine, že budú môcť posielať svoje deti do škôl, mať dôchodok, mať prácu, dostávať plat. A Porošenko pokračoval týmito slovami:
„A spoločne dosiahneme víťazstvo prostredníctvom mieru! Pretože my budeme mať prácu, oni ju nemajú. Budeme mať dôchodky, oni ich nemajú. Budema mať pomoc pre ľudí, oni nie. Naše deti budú chodiť do škôl, ich deti zostanú sedieť v pivniciach. Pretože oni nie sú schopní nič robiť! Takto, a práve takto, vyhráme túto vojnu! Pretože vojna a víťazstvo sa odohrávajú v mysliach, nie na bojiskách. Oni to nechápu, ja áno.“
Týmto prejavom Petro Porošenko nielen tragicky rozdelil národ, ale predovšetkým sa fatálne zmýlil. Po triapolročnom húževnatom odpore sú Ukrajinci na kolenách. Ich deti nechodia do škôl, ale krčia sa pri náletoch v pivniciach a umierajú. Dnešný útok na Kyjev, ktorý si vyžiadal dve desiatky mŕtvych a vyše 50 zranených, patril k tým najkrvavejším. Medzi obeťami boli aj štyri deti, z toho jedno dvojročné dievčatko. Ťažko sa mi na to hľadajú slová, lebo žiadne politické ciele nemôžu ospravedlniť vraždenie malých nevinných detí. Nikdy a nikde! Ani v ukrajinskom Kyjeve, ani v palestínskej Gaze, ani v irackej Fallúdži!
Ale mojou úlohou nie je manipulovať vás emóciami. Mojou úlohou je triezvo a racionálne zhodnotiť, čo sa to deje a aké sú vyhliadky na zastavenie krviprelievania. Neviem, čo sa musí stať, aby sme európskych lídrov a našu opozíciu presvedčili, že ich doterajší postup k mieru nevedie. Chápem, že pre Ukrajincov je mimoriadne ťažké a bolestivé vyrovnať sa so stratou územia, ale komu ide naozaj o ich dobro, mal by im vysvetliť, že v situácii, v akej sa nachádzajú, každý ďalší návrh dohody pre nich bude len horší ako ten predošlý. Najvýhodnejšia bola pre nich mierová dohoda vyjednaná v Istanbule na jar 2022, ktorá by im zabezpečila územnú celistvosť bez Krymu. Od júna 2024 Rusko konzistentne požaduje uznanie anexie štyroch ukrajinských oblastí a neutralitu Ukrajiny. Po aljašskom summite Moskva opäť pritvrdila a žiada, aby sa Ukrajina stiahla aj z 12 percent Donbasu, ktoré Rusi ešte nedobyli. Kyjev to odmieta ako kapituláciu, ale na to mal myslieť skôr – k tej už takmer isto dôjde, otázkou je, či s bojom alebo bez boja.
Európa po celý čas hrala s Ukrajinou nečestnú hru a vodila ju za nos. Namiesto toho, aby jej vysvetlila to, čo vykričal Donald Trump Volodymyrovi Zelenskému pri hádke v Oválnej pracovni Bieleho domu (teda, že nemá žiadne žetóny, žiadne karty, ktorými by mohol hrať), dávali ukrajinskému prezidentovi falošné nádeje, že túto vojnu môže vyhrať. Nikdy to nebola pravda. Aj naši opozičníci ťažko zavádzali, keď prirovnávali európsky postoj k mníchovskému reparátu. Neviem, či to robili náročky alebo sa len prejavili ich povrchné historické znalosti, ale takto otázka nikdy nestála. Uznanie porážky po rokoch nikam nevedúcej krvavej vojny nie je zradou, ale prejavom zodpovednosti voči tým, ktorí prežili. A podstata tohto konfliktu nepropomínala Česko-Slovensko v rokoch 1938 – 1939, ale Fínsko v rokoch 1940 – 1944. Odstúpením desatiny svojho územia a vyhlásením neutrality si Fíni na polstoročie zabezpečili slobodu a nezávislosť.
Európania toto nechcú vidieť. Buď klamú ako Jednoduchá Vladimíra (Marcinková), ktorá bez hanby tvrdí, že Rusi odmietli účasť na mierovom summite v Ženeve (v skutočnosti ich tam nepozvali, a pani poslankyňa vtedy rovnako hystericky kričala, že s Putinom sa nerokuje ako dnes jačí, že Putin musí bezpodnienečne rokovať). Alebo dávajú podmienky, o ktorých vopred vedia, že ich Moskva odmietne – návrh Francúzska, Nemecka a Veľkej Británie na vyslanie vojakov na Ukrajinu ako „bezpečnostných záruk“ pre kyjevský režim je v zásadnom rozpore so všetkým, kvôli čomu Rusko túto inváziu uskutočnilo.
Prirovnávanie zajtrajšieho výročia SNP k ukrajinskému konfliktu je len ďalším pomerne nechutným politickým zneužitím našich slávnych historických udalostí na opozičné mocenské ciele. Jednak slovenskí povstalci čakali na príchod Červenej armády – kým Ukrajincom na pomoc nikto nepríde. Jednak súčasný ultranacionalistický kyjevský režim oslavujúci banderovcov je od cieľov protifašistických povstalcov na míle vzdialený. A jednak, ak už chcete robiť paralelu, spomeňte si na Gazu. Na zverstvá izraelskej armády tak podobné tým nacistickým. Na rasizmus a snahu o etnické vyhladenie. A najmä na to, že aj našich povstalcov volali nacisti banditi a teroristi. Palestínčania dlhodobo vedú svoj národnooslobodzovací boj a na zodpovednosť treba volať tyrana, nie obeť.
Hrdinom Slovenského národného povstania, našim statočným dedom a obetavým starým matkám, patrí naša najvyššia úcta. Ale s definitívnym odchodom tejto generácie na večnosť by sme mali uvažovať aj o niečom inom ako o vojenskej cti. Neviem, či si to uvedomujete, ale oslava boja (akokoľvek statočného a nevyhnutného) nemá s budovaním mieru nič spoločné. Popri tradičných rituáloch kladenia vencov by sme mali začať konečne seriózne diskutovať aj o tom, ako zabrániť vojne, nie ako sa pripravovať na ďalšiu.
Ak si pozriete najnovší rebríček najmierumilovnejších krajín na svete (tzv. Globálny mierový index, ktorý každoročne vydáva Inštitút pre ekonómiu a mier), zistíte, že na prvých šiestich priečkach dominujú neutrálne štáty. Dlhodobým lídrom rebríčka je od roku 2008 Island. Nemá armádu, nezmieta sa vo vnútorných konfliktoch a vyznačuje sa výnimočnou mierou bezpečnosti, ktorou vytvára pre svojich obyvateľov priestor, kde sa pokoj stal bežnou súčasťou ich života. V noci môžete chodiť sami bez obáv, miestna polícia nenosí zbrane a deti v kočíkoch môžete pokojne nechať spať pred obchodom. Rovnosť príležitostí a silný sociálny systém vytvárajú spravodlivejšiu a bezpečnejšiu spoločnosť pre všetkých.
Podobne Írsko (druhé v poradí). Kedysi zmietané v krvavých občianskych a náboženských nepokojoch dnes vyniká neutrálnou politikou, nízkou mierou kriminality a silným zmyslom pre komunitu. Hlboký pocit spolupatričnosti a priateľskosti vám dáva pocit, že ste vítaní a môžete sa cítiť uvoľnene. Ľudia tu na seba navzájom dávajú pozor. Je to miesto, kde môžete cudzinca požiadať o pomoc a druhí sa pre vás budú snažiť urobiť všetko, čo je v ich silách. Alebo tretí Nový Zéland? Jeho zákony týkajúce sa zbraní patria medzi najprísnejšie na svete, čo prispieva k absútnemu pocitu bezpečia, ľudia nezamykajú dvere a rodičia sa neboja pustiť deti samé do školy.
O tomto hovorím. Nestačí deklarovať, že sme za mier, a pritom na Ukrajinu vyvážame viac zbraní ako Česko, sme agresívni, rozhádaní, nedôverčiví, atomizovaní, trpíme nedostatkom spolupatričnosti, vľúdnosti a vzájomnej úcty. Mier nie je len pokoj zbraní. Najväčší pocit bezpečia je istota, že sme slobodní a že môžeme jednoducho byť. Z vojenských prehliadok, z vystavovania zbraní, šaškovania v uniformách a zo zdôrazňovania armádneho života nemám pocit, že by v popredí bola oslava mieru.
Výročie Slovenského národného povstania považujem za najvýznamnejší sviatok našej štátnosti. Neutopme ho v oslave militarizmu. A už vôbec nie v jeho zneužívaní na aktuálne stranícke ciele. K historickému vedomiu, že svoju vlasť treba chrániť, patrí aj poznanie, kedy ešte bránime hodnoty a kedy už len kus zeme.
Eduard Chmelár
