Tragédia Vajont: 62 rokov od katastrofy, ktorej sa dalo zabrániť
Deviateho októbra si pripomíname 62. výročie apokalyptického rána, kedy severné Taliansko zasiahla obrovská katastrofa. Horské údolím pod priehradou Vajont sa prehnala dvestometrová vlna, ničiaca všetko, čo jej stálo v ceste. Zahynulo viac ako dvetisíc ľudí, a to v dôsledku tragédie, pred ktorou odborníci a miestni varovali už dávno pred začiatkom výstavby vodného diela.
Nad údolím sa dodnes týči obrovská biela betónová stena – priehrada Vajont. V čase jej výstavby bola najvyššou svojho druhu na svete. Mala skrotiť horský potok a premeniť ho na vodné dielo, ktoré by zásobovalo sever Talianska elektrinou pre povojnový hospodársky rozmach. Inžinieri však ignorovali varovania miestnych: pôda bola nestabilná, hory sa hýbali a zem sa triasla častejšie ako predtým.
Spoločnosť SADE, ktorá mala výstavbu na starosti, si nechala vypracovať trojicu nezávislých posudkov, ktoré mali pomôcť vysvetliť čoraz častejšie svahové deformácie. Všetky tri štúdie potvrdili, že úbočie hory je nestabilné a hrozí zosuv, ak sa priehrada napustí. Zistenia však firma úradom nikdy neoznámila. Stavbu mohutného vodného diela dokončila na jeseň 1959.
V noci 9. októbra 1963 sa obavy naplnili. Zo svahu hory Monte Toc sa odtrhol kus zeme veľký ako celé mesto – masa kameňa a hliny sa rýchlosťou vyše sto kilometrov za hodinu zrútila do novovytvorenej priehrady. Z vody sa okamžite zdvihla vlna vysoká cez 200 metrov, ktorá preletela hrádzu a v priebehu niekoľkých sekúnd zmietla mesto Longarone a okolité dediny v údolí pod priehradou. Valila sa tak rýchlo, že ju prechádzala tlaková vlna silnejšia ako po výbuchu atómovej bomby v Hirošime.
Priehrada samotná zostala stáť – ale 80 % obyvateľov Longarone prišlo o život. Oficiálna bilancia hovorí o takmer dvoch tisícoch mŕtvych, skutočný počet sa nikdy nepodarilo zistiť.
Micaele Collettiová mala vtedy dvanásť rokov. Prežila. Pri katastrofe prišla o oboch rodičov, sestru aj babičku. „Otec sa ten večer vrátil z práce, ale hneď odišiel znovu, čo nikdy nerobil. O päť minút neskôr som počula ohlušujúcu ranu. Myslela som si, že to je búrka. Babička prišla do izby a povedala, že ide zavrieť okenice, pretože sa blíži dážď. A potom sa všetky svetlá zhasli,“ opisovala Collettiová pred časom pre BBC. „Počula som zvuk, ktorý sa nedá opísať. Ako keď sa zrútia kovové rolety, ale tisíckrát silnejší. Posteľ sa pode mnou prepadla, ako by sa otvorila zem, a niečo ma strhlo preč. Nemohla som robiť nič.“
Telo malej Micaely bolo vymrštené viac ako 350 metrov ďaleko a pochované pod bahnom. Keď ju hasiči po niekoľkých hodinách našli, jeden z nich vraj vyhlásil: „Našli sme ďalšiu starú pani.“ Dievča bolo celé čierne od blata a vyzeralo, ako by zostarlo o desiatky rokov. „Niesol ma na ramenách a klopýtal cez biele, priesvitné kamene. Prosila som ho, aby ma položil, ale odmietal. Nad nami svietil obrovský mesiac, taký jasný, že som mala pocit, že sa ho môžem dotknúť.“
Z kedysi živých dedín a miest zostali iba trosky a bahno. Prežilo sotva pár desiatok ľudí, ostatných pohltila masa vody a kamenia. Odhady hovoria o viac ako dvoch tisícoch obetí, ktorých presný počet sa už nikdy nezistí – mnohé z nich nebolo možné ani identifikovať.
Hřbitov vo Fortogně, kde sú obete tragédie pochované, dnes pôsobí chladne a neutíšene. Pred rokmi ho miestne úrady „zmodernizovali“ – odstránili osobné pomníky a spomienky, ktoré sem rodiny zosnulých nosili pre celé dekády. Nahradili ich rovnaké kamenné dosky so menom každej obete. Lenže dnes už náhrobky nezodpovedajú telám pod nimi.
Napriek tomu, že bolo zrejmé, že katastrofu spôsobila ľudská chyba, vtedajšie úrady trvali na tom, že išlo o prírodnú katastrofu. Režim sa snažil chrániť povesť vplyvného štátneho podniku, ktorý priehradu postavil. Niekoľko ľudí stanulo pred súdom, ale nakoniec padlo len zopár trestov. Hlavný inžinier projektu Mario Pancini spáchal samovraždu. Betónová hrádza, ktorá mala byť symbolom pokroku, dodnes stojí – ako memento ľudskej pýchy a pádu, ktorý ju vždy nezvratne nasleduje.
