BSK:
Čatajský ľudový odev patrí k odevným typom, ktoré nezahŕňali širšie oblasti, ale pokrývali iba niekoľko obcí, konkrétne Čataj a Veľký Grob. Podľa Viery Nosáľovej je čatajský odev okrajovým podvariantom trnavského variantu odevu. Tento odev bol výrazne diferencovaný podľa náboženstva obyvateľstva – katolíci nosili trnavský ľudový odev, zatiaľ čo evanjelici mali odev čatajský, ktorý sa od trnavského odlišoval v strihu, použitých materiáloch, farebnosti a predovšetkým vo výšivke.
Čataj leží v úrodnej Podunajskej nížine juhozápadne od Trnavy, kde obyvatelia pôvodne prevládali v poľnohospodárskej výrobe. Len malá časť obyvateľov, tzv. bezzemkovia, chodila pracovať do neďalekého Báhoňa na železničnú trať. Roľníci v Čataji sa delili na viaceré majetkové vrstvy, čo malo priamy vplyv aj na ľudový odev. Majetkové rozdiely sa odrážali aj v odievaní, pričom najbohatší nosili odev vyrobený z kvalitnejších materiálov a s bohatšou výzdobou, najmä v oblasti výšiviek, ktoré symbolizovali ich postavenie.
Čatajský ľudový odev z najstaršieho obdobia sa vyznačoval jednoduchosťou vo výzdobe a prevažne konopným materiálom, ktorý bol dominantný v mužskom aj ženskom odeve. Vyšívanie bolo skôr skromné a jednoduché – plochý steh v červenej farbe, kontúrovaný čiernou niťou, sa objavoval najmä na rukávcoch, golierikoch, čepcoch a mužských košeliach. Biela farba sa používala na zásterách, obrusoch, šatkách a konopných gatiach. V Čataji sa konope pestovalo v takmer každej domácnosti, pričom ženy z obce spriadali vlákna, ktoré následne nosili tkáčom, „kadlecom“ na ďalšie spracovanie. Tkali sa rôzne druhy plátna – od najjemnejšieho „štrnástneho“, používaného na odevné súčasti, až po „mechovicu“, určenú na výrobu obilia a vozových plachiet. Tento spôsob tkania sa praktizoval až do 50. rokov 20. storočia, kedy konopné plátno zaniklo po vzniku JRD v obci.
Príliv nových materiálov a technologických inovácií, rozmach továrenskej výroby a nových textilných materiálov koncom 19. storočia sa podpísal aj na čatajskom ľudovom odeve. Konopné plátno bolo postupne nahradzované jemnejšími materiálmi a domáce nite boli obohatené o pestré bavlnky, hodvábne nite, ale aj cenné kovové nite, ako zlaté a strieborné. Po roku 1880 sa v Čataji začali používať šijacie stroje, čo znamenalo významný technologický pokrok a viedlo k rozvoju strojovej výšivky. V tomto období vznikla nová technika výšivky – „zlatová výšivka“ . Tento spôsob výšivky prišiel do Čataje a Veľkého Grobu z Cífera a bol používaný hlavne najmajetnejšími rodinami, keďže zlaté a strieborné nite boli veľmi drahé.
Výšivka bola dôležitou súčasťou čatajského odevu, kde sa používali veľké mnostvo vyšívacích techník, aby sa vytvorili rozmanité dekoratívne, ale aj funkčné vzory. Medzi najbežnejšie stehy patrili:
Plochý steh: Tento základný steh sa používal na výzdobu rôznych odevných súčastí. Vytváral geometrické vzory a iné dekoratívne prvky, ktoré sa objavovali na zásteroch, obrusoch, šatkách či košeliach.
Krížikový steh: Tento steh bol populárny najmä na výzdobu ženských odevov – zástier, šatiek a vreciek. Často sa kombinoval s inými technikami a farbami, aby vznikli podrobnejšie a detailné vzory.
Krokvička a krivinka: Tieto techniky sa aplikovali na obrusy a šatky. Krokvička vytvárala pravidelný, opakujúci sa vzor, kým krivinka bola jemnejšia a zložitejšia, čo dodávalo výšivkám viac dynamiky.
Každý odevný detail, od košieľ až po rukávce, bol nositeľom kultúrnych a sociálnych symbolov. Vo výšivke y sa nielenže odrážala estetika, ale aj postavenie jednotlivcov v spoločnosti. Odevy boli nielen o funkčnosti, ale aj o zobrazení sociálneho statusu nositeľa, čo sa prejavovalo v použitých materiáloch, farbách a zložitosti výšiviek. Čatajská výšivka sa tak stala neodmysliteľnou súčasťou identity obce a jej obyvateľov.
Zdroj: Bratislavský samosprávny kraj
