Duševné zdravie seniorov: Skrytý problém, ktorý si zaslúži pozornosť
Duševné zdravie seniorov je často prehliadaný, no bežný problém. Okrem závažných stavov, akými sú samovražedné myšlienky, starší ľudia dennodenne bojujú s osamelosťou, stratou blízkych, strachom z budúcnosti alebo vyčerpaním z opatrovania partnera. Tieto ťažkosti však často zostávajú skryté, podobne ako u seniorky J., ktorá nakoniec vyhľadala linku pre starších ľudí, pretože potrebovala cítiť bezpečie a istotu.
Každý druhý senior trpí depresiou, úzkosťou alebo osamelosťou. Až 84 percent seniorov ale nevie, kde vyhľadať pomoc. Nová webová aplikácia „Duševné zdravie seniorov“ umožňuje praktickým lekárom behom jedinej minúty nasmerovať pacientov v seniornom veku k overeným regionálnym službám a rýchlo tak riešiť nielen krízové situácie, ale i bežné psychické ťažkosti. Prvé skúsenosti ukazujú, že nástroj skutočne šetrí čas a zlepšuje komunikáciu medzi lekárom a pacientom.
„Praktický lekár je často jediným odborníkom, s ktorým senior pravidelne komunikuje. Paradoxne však práve lekári nemajú dostatok času ani prehľad o dostupných službách v regióne,“ vysvetľuje Klára Gramppová, riaditeľka Linky seniorov Elpida. „Náš nástroj tento problém rieši jednoducho a efektívne,“ dodáva.
Príbeh pani J., ktorá sa ocitla v duševnej kríze, je jedným z tých šťastnejších. Včasná pomoc a vypočutie seniorky na pokraji síl jej zachránili život. Na linku sa obrátila, keď už nevedela ako ďalej. Na druhej strane bola odborníčka, ktorej začala rozprávať, že už dlhší čas bojuje s úzkosťami. Nedávno zmenila lekára, má novú medikáciu. Mala ísť na návštevu za svojím synom. Strašne sa na to tešila, pretože stretnutia s rodinou sú pre ňu tie najsvetlejšie okamihy jej dní. Na druhej strane sa zveruje s tým, že sa bojí, že tú cestu za ním nezvládne.
Po smrti blízkeho človeka sa jej úzkosti prehĺbili. Sociálna fóbia ju zoviera čím ďalej tým viac. Už pol roka je pre ňu takmer nemožné opustiť byt. Strach z ľudí, z ruchu ulice, z preplnenej dopravy. Všetko, čo pre väčšinu znamená obyčajný deň, je pre ňu stenou, ktorú nie je ľahké prekročiť. Úzkosť prichádza v plnej sile – búši jej srdce, potí sa, motá sa jej hlava a celé telo premáha ochromujúci strach.
Cíti sa osamelo. Svet vonku sa vzdialil a priatelia, kedysi tak blízki, netušia, čo prežíva. Nedokáže im o svojom trápení povedať. Má strach z nepochopenia, zo straty dôstojnosti, zo stigmatizácie. Dokonca aj najbližšia kamarátka jej vyčíta, že sa vyhýba stretnutiam.
„Cítim sa trápne… ako blázon,“ povie zlomeným hlasom. „Nemôžem predsa stále syna ťahať sem. Ja chcem, aby to prestalo. Aby to niekto proste vypol.“ Jej hlas sa zlomí, prichádzajú slzy. Prvýkrát tenkrát cítila úzkosť, keď jej zomrela maminka. Vtedy to po čase ustúpilo. Teraz má pocit, že už to nikdy neskončí. A pritom dnes tak veľmi túži vidieť syna. Už je to skoro mesiac, čo sa nevideli. Je to jej jediná rodina.
Krizová interventka ju necháva hovoriť. Načúva tichým i zlomeným slovám, plaču, ktorý sa prediera medzi vetami. Pomáha jej pomenovať to, čo sa v nej deje. Úzkosť dostáva konkrétne tvary – nie sú to hrozby, ale telesné reakcie, silné a nepríjemné, ale nie nebezpečné. Pomaly sa medzi slovami začína objavovať malý, krehký priestor pre nádej.
Spoločne skúšajú dychové cvičenie. Jemný nádych nosom, krátke zadržanie, pomalý výdych ústami. Ruka na bruchu, sústredenie len na dych. Po chvíli žena ticho povie: „Trochu sa mi uľavilo.“
Interventka ju podporuje: pripomína, že takto sa úzkosť prejavuje u mnohých ľudí, že v tom nie je sama. Spomínajú spolu na chvíle, keď to zvládla, i keď sa bála. Posilňujú jej vnútornú odvahu, ktorá tam niekde hlboko stále je. Nakoniec spolu vytvárajú plán. Malé kroky, aby dnešná cesta nebola horou, ale schody. Pripraví si veci dopredu. Vezme si lieky. Pošle synovi správu, až vyrazí. Ak sa úzkosť zvýši, urobí pauzu, zhlboka sa nadýchne. A keby bolo najhoršie, môže znovu zavolať.
Keď hovor končí, hlas pani J. znie pokojnejšie. Úzkosť nezmizla, ale už ju nedrží tak pevne. „Ďakujem… teraz je mi lepšie,“ šepne. „Stále sa bojím, ale zvládnem to,“ dodala odvážnejšie.
A tak žena, ktorá pred chvíľou nedokázala ani vyjsť z bytu, drží v rukách malý, ale dôležitý plán. Krok k ceste za svojím synom. Krok späť k životu, ktorý jej úzkosť pomaly vzala.
