Víkend v Krkonoši bez mobilu? Výzva, ktorú som prijala s nadšením!
Predĺžený víkend v Krkonošiach úplne bez telefónu. Na túto výzvu som prikývla s nadšením. V poslednej dobe trávim s mobilom viac času, než by som chcela, a tak som sa rozhodla vypnúť, nadýchnuť sa a nechať hlavu vyčistiť horským vzduchom a jógou. To všetko ponúka projekt speváka Alberta Černého a topmodelky Báry Podzimkovej. Vydajte sa na ich Vlnenie a zistite, aké to je naozaj si oddýchnuť.
O tom, že Bára s Albertom organizujú offline víkendové stretnutia u nich v Krkonošiach, kam sa z Prahy presťahovali, som niekde z diaľky počula. Ale až keď som s topmodelkou točila podcast (ne!)ZÁVISLÁ, zapozerali sme sa a ja som sa o ich projekte Vlnenie dozvedela viac. Bola to doslova láska na prvé počutie. Povedala som si, že sa musím hecnúť a skúsiť sa na pár dní vzdať mobilu a ďalších moderných vymožeností.
Síce som mala trochu obavy z toho, že nebudem k zastihnutiu, navyše sa práve cez víkend konali voľby a človek mal potrebu „byť v obraze“, ale teraz, keď sa dívam spätne na tých pár dní, musím priznať, že to boli tie najkrajšie dni za dlhú dobu. Ale nechcem predbiehať.
Vo štvrtok popoludní som sa vydala v ústrety novému dobrodružstvu – na horskú chatu menom Kněžická chalupa. Aby som to nemala až príliš oddychové, pridalo sa ku mne moje deväťročné dieťa, ktoré teraz prežíva obdobie, kedy chce byť všade s mamou. Asi nejaká predohra k dobe, kedy zo mňa bude „trápna matka“. Syn síce dosť nelibozvučne niesol, že sa bude veľa chodiť, menej hovoriť a vôbec sa nebude pozerať do telefónu, ale nakoniec uznal, že je to stále lepšie ako ísť v piatok do školy.
Po príchode sme sa ubytovali v útulnej chate, kde horel krb, voňali buchty a všetko pripomínalo Vianoce. Dorazili sme akurát na večeru a pozvoľné zoznamovanie s ostatnými „účastníkmi zájazdu“. Takých dobrodruhov nás bolo dvanásť plus štyria organizátori. Priznám sa, že vo väčších skupinách bývam dosť nesmelá a chvíľu mi trvá, než sa uvoľním. Tu to ale išlo samo.
Počas prvého kruhu, kedy sme sa predstavovali, sme mohli odovzdať svoje telefóny do krabice a naozaj ich nemať až do nedele. Niekto ich tam dal, niekto si kvôli kontaktu s rodinou nechal mobil na izbe a mohol sa naň pozrieť až večer. Ja sa priznám, že som kvôli práci zvolila druhý variant, ale naozaj poctivo som telefón nepoužívala. Keď som si ho raz vzala na túru, zapnula som si letový režim, aby ma to nelákalo. A svete div sa – veľmi sa mi uľavilo.
Cítila som pokoj
Zrazu pominul ten známy stres, či som všetko stihla, či som dostatočne „na príjme“, či som odpovedala na všetky správy a e-maily. Akoby sme boli naozaj len tu a teraz. K tomu nám dopomohla aj jóga – mali sme tri lekcie, všetky vedené známou modelkou, ktorá si urobila lektorský kurz. Musím povedať, že sama chodím na jógu už skoro dvadsať rokov, ale Bára ma veľmi milo prekvapila. Neboli to žiadne dynamické hodiny, kde by z toho bola za chvíľu hot jóga – všetko malo svoj zmysel a zámer.
Cvičili sme v miestnosti menom Stodola, kde horelo drevo v krbe, cez presklené steny bol výhľad na krásu Krkonôš a my pri tom preťahovali telo a upokojovali myseľ. Chvíľami som si pripadala ako v rozprávke. Aj keď ranné vstávanie na cvičenie nie je zrovna moja šálka kávy – musela som sa veľmi premáhať, aby som o siedmej ráno vstala. Dieťa ešte spalo, takže ma nijako nepodporilo, ale tie endorfíny potom? Tie sa nedajú kúpiť. Navyše nás to krásne „nakoplo“ do nového dňa – tešili sme sa nielen na výdatné raňajky, ale aj na poznávanie miestneho kraja.
Hneď druhý deň po príchode nás čakal poriadny výšľap. Keďže nie som žiadny horal a moje dieťa zvláda maximálne Prokopské údolie, ktoré máme neďaleko domova, jímala ma trošku hrôza, čo som si to zase vymyslela. A hneď sa ukázalo, že na šliapanie do strmých kopcov naozaj nemám tú správnu kondíciu. Naozaj niekto z vás vyšliape čiernu zjazdovku v Krkonošiach bez zadýchania? Naši organizátori áno! Zatiaľ čo ja s jazykom na veste dýchala ako starý astmatik, väčšina skupiny už bola hore.
Čo ma ale veľmi prekvapilo, bol môj syn. Bez mihnutia oka a bez akýchkoľvek výhovoriek naozaj šliapal. Bára s Albertom sa zo začiatku báli, že ho potom niekto bude musieť niesť, ale nakoniec by mohol na chrbát skôr vziať on mňa. Nebolo to však len o túrach, ale aj o rozprávaní medzi sebou. Pretože sme nemali u seba telefóny, len analógové foťáky, nikto nemal tendenciu sa uzatvárať do seba. Počas vyšliapaných kilometrov padali posledné bariéry a bola radosť poznávať nových ľudí.
V tú chvíľu sme boli len my a príroda – a tá je v Krkonošiach naozaj nádherná, hoci pre mňa až moc kopcovitá. Ale čo, aspoň lepšie ako fitko. Po takých výšľapoch musí mať človek skvelú postavu. A za ten pot a úsilie sme boli vždy odmenení skvelým jedlom. Až ma prekvapilo, ako horali na svojich hosťoch nešetria. Ba naopak – to bola menšia výkrmňa! Ale rozhodne sa nikto nesťažoval, skôr sme všetci mali gule za ušami.
Kruhy plné pocitov a emócií
Najväčšou výzvou pre mňa ale neboli ani tie výšľapy, ani ranná jóga, nýbrž večerné sedenie v kruhu. Nemusíte si predstavovať žiadne kolektívne terapie, ale možno to tomu malo blízko. Bolo zaujímavé pozorovať, ako sme deň od dňa otvorenejší a nehovoríme len o tom pozitívnom. Dokázali sme si aj na niečo posťažovať, občas si poplakať alebo sa naopak zo srdca zasmiať. Otvoriť sa ľuďom, ktorých vidím prvýkrát v živote, pre mňa nebolo úplne jednoduché.
Hovorila som si, že keď robím besedy (nielen) na detských psychiatriách o duševnom zdraví, nebude to pre mňa tak ťažké. Ale bolo to iné – v nemocnici sú to deti, ktoré vás počúvajú, zatiaľ čo tu to boli dospelí, a ja som sa bála odsúdenia. Nakoniec som si uvedomila, že môj strach bol naprosto zbytočný. Dokázali sme sa navzájom podporiť a niekedy stačil len úsmev, aby bolo hneď lepšie. Zdieľanie totiž naozaj prináša úľavu.
Aby sme ale nezaoberali len vo svojich pocitoch, zakončovali sme večery spievaním pri gitare. Albert je muzikant každým coulom a ešte teraz sa musím smiať, ako sme sa rozveselili u tej ľudovej klasiky František od skupiny Buty. Tam už padla posledná bariéra – boli sme proste jedna partia. Síce len na pár dní, ale ten offline svet nás dokázal spojiť.
Odchádzalo sa mi ťažko. Syn sa síce tešil, že si konečne zahrá Xbox, ale som rada, že aj on poznal, aké to je byť na chvíľu bez moderných technológií a len tak vnímať svet okolo seba. Po tom sa mi bude veľmi cnieť. Ale nie je všetkým dňom koniec – Vlnenie totiž bude mať ďalšie pokračovanie, takže už teraz sa teším, až zase odložím telefón a budem si užívať ten opravdivý život. Stojí to za to.
