Tereza je slobodná matka, robotník Antonín a Jirka s Markétou hľadajú spestrenie. Navzájom sa nepoznajú, ale spája ich kokaín. Ich príbehy ukazujú, ako sa rekreačné užívanie drogy prelína životmi ľudí, ktorí sa starajú o rodinu, podnikajú alebo pomáhajú druhým. Do zažitého stereotypu feťáka nezapadajú, riziko závislosti však pretrváva.
Tereza je slobodná matka, ktorá sa takmer sama stará o postihnutú dcéru. Pred necelým rokom jej diagnostikovali rakovinu prsníka. „Zrovna včera som bola na chemoterapii, tak sa ospravedlňujem, že som nemohla na rozhovor skôr,“ hovorí štyridsiatnička.
Na otázku, ako to má s kokaínom, odpovedá priamo. „Keď vám najprv zhrniem svoj život, asi uznáte, že by sa kde kto na mojom mieste psychicky zložil alebo upil.“ Tereza začne rozprávať príbeh o tom, ako skončila sama s dcérou.
„Narodila sa predčasne, vážila len necelý kilogram, takže sme zo začiatku dva roky žili v nemocnici. Dcéra prekonala rôzne operácie, bola druhé dieťa v Česku na mimotelovom krvnom obehu. Dlhú dobu bola v umelom spánku,“ opisuje žena narodenie dcéry, ktorá navyše trpí ťažkou formou autizmu. Čas na odpočinok tak Tereza nemá takmer žiadny, musí byť neustále v strehu.
„Keď raz za čas zoženiem stráženie, urobím si ‚mentálnu hygienu‘ po svojom. Kúpim si vrecko kokaínu, idem s kamarátkami do baru a zabávame sa do rána,“ priznáva Tereza. Vysvetľuje, že je to pre ňu forma úniku, ktorá jej pomáha „vypnúť“. K ťažkostiam života s postihnutou dcérou sa potom môže vrátiť ďaleko pokojnejšia.
Strach zo závislosti vraj nemá, droga je pre ňu vraj príliš drahá, navyše o návykovosti látky vie a dáva si pozor. „Myslím si, že keď máte život správne nastavený, závislým sa len tak nestanete,“ uvažuje nahlas žena, podľa ktorej je v takom prípade jedno, či si človek k úniku od reality dopomôže kokaínom alebo napríklad alkoholom. „Keď je človek smutný a spadne do toho, má problém tak ako tak,“ dodáva.
Riziko vzniku závislosti u ľudí ako Tereza je podľa lekára Michala Miovského veľmi ťažké predpovedať. „Bez klinického vyšetrenia sa k tomu dá vyjadriť len veľmi ťažko. Takmer každý užívateľ návykových látok je totiž presvedčený, že to má pod kontrolou.“
Určitým vodítkom v tomto môže byť podľa Miovského doba, po ktorú človek látky užíva. „Ak to niekto robí 10, 15 alebo 20 rokov a nemení sa frekvencia a dávka, dá sa skutočne vysloviť hypotéza, že daný človek je schopný takto fungovať. Iba presvedčenie o vlastnej disciplíne však nestačí,“ upozorňuje Miovský.
„Ja nie som feťák,“ hnevá sa žena. Tereza priznáva, že zohnať v Prahe kvalitný kokaín nie je žiadny problém. „Každý pozná niekoho, kto pozná niekoho… Málokedy sa stane, že by sa nedalo nič zohnať.“ Najčastejšie vraj požiada niektorého z kamarátov. „Moja frekvencia šnupnúť si raz za mesiac nevyžaduje žiadnu rozsiahlu logistickú operáciu,“ smeje sa.
„Viete, čo mi ale vadí najviac?“ pokračuje Tereza, „že sa stále musím cítiť ako kriminálnik. Pritom predsa nikomu nič zlého nerobím. Každý, kto ma kritizuje, by si mal na mesiac skúsiť, čo musím všetko obehať a zastávať. Ja to zvládam, nesťažujem sa. Neviem ale, prečo by som mala niesť stigmu feťáka, keď sa idem len uvoľniť. Robí to tak spústa ľudí, len o tom nehovoria.“
To potvrdzuje aj analýza odpadových vôd. Z výsledkov je zrejmé, že spotreba drog v Česku stúpa a že kokaín už nie je statusovou drogou bohatších ľudí. Stále sa najviac objavuje v Prahe. Za posledných pár rokov zaznamenali výskumníci vysoké koncentrácie aj v Plzni, Brne, Českých Budějoviciach, Ostrave, Karlových Varoch a Ústí nad Labem.
Antonín je chalan z dediny zo Strakonicka, ktorý pracuje ako murár a občas si privyrobí ako pokrývač. „Zarobím si celkom dosť peňazí. Raz za 14 dní si zájdem do Prahy pre gram alebo dva kokaínu a s kamarátmi si potom cez víkend dáme napríklad v krčme alebo aj doma. Lepšie sa potom porozprávame,“ smeje sa.
„Droga sa dá niekedy zohnať aj tu okolo Strakoníc, ale nie je kvalitná. To si radšej urobím výlet,“ vysvetľuje. Na otázku ohľadom závislosti snáď s nadsázkou hovorí, že závislý je maximálne na pive a že kupovať si kokaín častejšie ako raz za 14 dní by ho finančne zruinovalo.
Na otázku, či je kokaín už bežnou súčasťou víkendových akcií v južných Čechách, potom zase odpovedá, že asi nie, ale ponúka zaujímavé prirovnanie: „Ono je to skôr ako s trávou (marihuanou – pozn. redakcie) napríklad v dobe pred 15 rokmi. Človek sa musí schovávať, nehovorí sa o tom, ale pozvoľna sa to dostáva do povedomia viac a viac ľudí. Trebárs dôjdeme k tomu, že za ďalších 15 rokov bude v pohode si šnupnúť v krčme, a nie schovaný na záchode. Kto vie,“ krčí ramenami Tonda.
Obdobný trend vnímajú aj odborníci. „Domnievam sa, že skutočne prebieha postupná, nechcem povedať priamo normalizácia, ale vlastne zmena nazerania na užívanie danej látky. Čím ďalej tým menej ľudí vníma kokaín ako rizikovú drogu. To, že sa to posúva, je bez debaty,“ tvrdí adiktológ Miovský.
Obecná zmena pohľadu na niektoré drogy má v Česku už aj legislatívnu oporu. Nedávno došlo k prijatiu zákona o psychomodulačných látkach, ktorý sa síce netýka kokaínu, ale ktorého cieľom je chrániť verejné zdravie, najmä detí a mladistvých, a zároveň umožniť dospelým prístup k látkam s nízkym rizikom za prísnych podmienok. Zákon vstúpil v platnosť 1. januára tohto roku.
Tretí príbeh nie úplne stereotypných užívateľov kokaínu sa odohráva v spálni dedinského stavenia. Jirka býva s manželkou Markétou a dvoma deťmi a nedávno začal včeláriť. Vedľa svojho hlavného zamestnania manželia tiež usporadúvajú rôzne stretnutia pre začínajúcich včelárov, Jirka sa k tomu dobrovoľne angažuje ako tréner zmiešaných bojových umení pre deti z problematických rodín a sociálne vylúčených lokalít.
Na rozdiel od Terezy a Antonína, ktorí kokaín užívajú v spoločnosti priateľov, ide u Markéty a Jirku o intímnejšie pohnútky. „My jednoducho raz za čas dáme deti babičke, kúpime si gram a urobíme si pekný večer, ktorý vrcholí v posteli. Po rokoch manželstva je to skvelé spestrenie, sex je lepší a dlhší,“ pochvaľuje si bez známky previnenia.
Mrzí ho ale, že k drogám majú v Česku celkom jednoduchý prístup aj deti. „Namiesto toho, aby ľudia ako my mali opletačky s políciou, by sa štát mal zamerať na potieranie obchodu s drogami medzi mladistvými.“ Jeho pohľad na užívanie drog je veľmi slobodomyseľný a prekračuje spoločenské konvencie: drogy legalizovať, ale prísne regulovať. „Kľudne kokaín na recept v lekárni, aspoň by z ulíc zmizli díleri,“ myslí si Jiří.
Ľudí, ako sú aktéri troch príbehov, podľa všetkého nie je málo. „Myslím si, že je dobré zdôrazniť, že tieto prípady nie sú nijako výnimočné. Zvlášť ak hovoríme o kokaíne, čo je relatívne špecifická droga. V spoločnosti sa o nej hovorí pomerne málo,“ hovorí adiktológ Miovský a dodáva, že situácia je iná ako napríklad u heroínu alebo pervitínu. „Kvalita kokaínu totiž býva relatívne vysoká a typický spôsob užitia – šnupanie cez nosnú sliznicu – znižuje zdravotné riziká spojené s injekčnou aplikáciou. Nerieši sa tu toľko pančovanie alebo domáca výroba ako u iných drog“.
To však podľa neho neznamená, že riziko závislosti u vyššie opísaných prípadoch nie je malé, len je výrazne ovplyvnené okolnosťami – životným štýlom, prostredím, osobnou disciplínou. „Nie je výnimočné, že užívateľ verí, že ‚má veci pod kontrolou‘, aj keď už ju v skutočnosti stratil,“ varuje odborník.
„Presvedčenie o tom, že ‚ja to mám pod kontrolou‘, má takmer každý užívateď – aj tí, ktorí už skončili bez práce, prišli o vzťahy, alebo dokonca nastúpili do liečby,“ varuje Miovský. Kokaín ale jednoducho už dávno prerástol hranice veľkých miest a podľa odborníkov je zbytočné, až kontraproduktívne sa tváriť, že tomu tak nie je.
