Má takúto nelichotivú povesť druhá manželka Přemysla Otakara II. v českom povedomí. Je celkom možné, že jej kroniky v mnohom krivdia. V líčení jej pôvabu ale určite neklamali.
Kunhuta, zvaná Haličská po otcovi, haličskom kniežati Rostislavovi Michajlovičovi, a Uhorská po dedkovi, uhorskom kráľovi Belovi IV., bola skutočne podľa prameňov krásnou, inteligentnou a temperamentnou ženou. Urodené dcéry vtedy museli počítať s tým, že im ženícha vyberú rodičia podľa momentálneho geopolitického vývoja. Kunhuta nebola výnimkou, podarilo sa jej ale nájsť lásku.
Nevesta na dôkaz mieru
Keď si český kráľ Přemysl Otakar II. v bitke pri Kressenbrunne nad svojím bratrancom, uhorským kráľom Belom IV., vydobyl vládu nad Štajerskom a Rakúskom, utvrdil s ním mier podľa zvyklostí sobášnej politiky. Belov najmladší syn dostal za ženu Přemyslovu neter a Přemysl si vyberal na oplátku na uhorskom dvore. Najprv sa zahľadel do Belovej dcéry Margaréty, tá ale videla svoju budúcnosť vo viere a nápadníkov odháňala. Kráľova vnučka Kunhuta bola plán B, ktorý sa vydaril.
On teda Přemysl Otakar II. v tej dobe už bol ženatý. Politicko-obchodné manželstvo s päťdesiatničkou Markétou Babenberskou ovšem z intímneho hľadiska nedávalo zmysel, ostatne Markéta sa ani nesnažila vo svojom veku dať českému kráľovi dediča a privierala oči nad tým, že si zaobstaral potomkov s dvornou dámou. Ľavobočci však mohli na trón zabudnúť, teda sa Otakarovi oficiálna mladá, plodná nevesta dosť hodila. Rozvod nebol problém, Markéta Babenberská si tiež oddýchla, keď ich manželská šaráda mohla skončiť. Svadba s Kunhutou sa konala ten samý rok. Jej bolo šestnásť, jemu o dvanásť viac.
Vytúžený dedič
Reprezentatívna a oddaná Kunhuta ochotne sprevádzala muža na turnaje, na rokovania aj do lôžka. Láska im kvitla a vykvitla v rad potomkov, podľa niektorých prameňov v šesť; dospelosti sa každopádne dožili traja. Prvé dve boli dcéry, a tak sa kráľ chystal zariadiť, aby mohli vládnuť aj ženy. V septembri 1271 tieto snahy stratili význam, pretože Kunhuta konečne porodila syna, Václava II.
Nerozrastala sa len Otakarova rodina, ale celá Přemyslovská zem, ktorej rozloha sa za jeho vlády takmer zdvojnásobila. Rozširovanie a udržiavanie hraníc si ale vyžiadalo kráľov častý pobyt mimo domova. Aby sa manželka na hrade medzitým nenudila, nechal jej tam priviezť pre obveselenie levy.
Chaos a krv
Ako najmocnejší vladár v regióne si Přemysl Otakar II. pochopiteľne robil zálusk na rímsku korunu, a keď ju dostal Rudolf Habsburský, odmietol túto voľbu uznať. Otvorený konflikt oboch panovníkov vyvrcholil v auguste roku 1278 v bitke na Moravskom poli, kde Přemysl Otakar II. padol. Václavovi bolo iba sedem, nemohol sa ujať vlády a vdova sa dostala do úzkych. Situáciu s Habsburgovcami sa snažila upokojiť uzavretím dohody o budúcich vzájomných sobášoch ich detí. Požiadala o ochranu Přemyslovho skoršieho spojenca Ota V. Brandenburského, ktorý sa stal poručníkom Václava.
Oto sa ovšem pekne vyfarbil, išlo mu hlavne o moc a o peniaze. Kunhuta svoje rozhodnutie ľutovala, bolo však neskoro. Brandenburské vojská kradli a plienili zem, v ktorej chýbala Přemyslova pevná ruka, šľachtické rody si krvavo vybavovali účty, ľudia žili v biede a o hlade.
Oto Kunhutu s Václavom odpratal na hrad Bezděz, odkiaľ sa Kunhute vďaka ľsti podarilo utiecť do Sliezska. Václava nechala na Bezděze, čo jej mnohí vyčítali. Ako môže matka opustiť malé dieťa? Nezabúdajme ale, že Kunhuta na syna nemala nárok. Keby ho pri úteku vzala so sebou, klasifikovalo by sa to ako únos. Naviac Václavovo uväznenie nevyzeralo tak, že by trpel v nejakej kobke. Starala sa o neho pestúnka a nemal sa nijak zvlášť zle.
Záviš + Kunhuta = VSL
Teraz do hry vstupuje juhočeský šľachtic Záviš z Falkenštejna, ktorý sa zúčastnil vzbury českej šľachty proti Otovi Brandenburskému. Pôvodne sa vydal za Kunhutou na zámok v Hradci nad Moravicí hľadať podporu, našiel ale niečo viac. Podľa Zbraslavskej kroniky sa kráľovnej úplne zištne vlichotil do priazne a oblbol ju pomocou kúziel, aby sa mu podarilo získať späť majetky, o ktoré ho Oto pripravil. Kunhuta Závišovi podľahla, najskôr v tom ale nebolo nič zákerné magické. Záviš bol skrátka fešný rytier. Ich milenecký vzťah vyústil v roku 1281 v narodení syna Jána. Kronikári ovšem nemali pre romantiku pochopenie a pohoršovali sa. Záviš nebol z kráľovského rodu, naviac čo si to vôbec vdova dovoľuje, tak krátko po smrti manžela. Kunhuta už išla ďalej históriou ako zradkyňa rodu, ktorá pošpinila pamiatku zosnulého kráľa.
Jej ale záležalo hlavne na tom, ako ju po rokoch odlúčenia prijme Václav. Keď sa dvanásťročný Václav ako dedič trónu mohol vrátiť do Prahy, privítal matku i jej milenca s otvorenou náručou. Kunhuta ešte v roku 1285 stihla, možno práve na prianie Václava, zlegalizovať svoj vzťah so Závišom svadbou a v septembri toho roku umiera vo veku štyridsiatich rokov na tuberkulózu. Záviš sa kráľovej priazni dlho netešil, pár rokov nato bol obvinený zo zrady a popravený.
Kunhuta bola výnimočnou, silnou ženou, ktorá stála verne po boku svojho kráľovského muža a snažila sa ustáť politickú krízu v divokej historickej dobe. Ťažko jej teda vyčítať niektoré rozhodnutia. Robila, čo bolo v jej silách. Možno len túžila po láske a pokojnom živote.
