Kotěrova vodáreň: Ako si Vršovice postavili vežu a s Vinohradmi vzdorovali starej Prahe

Skrytý poklad Prahy: Vŕšovická vodárenská veža otvára svoje brány

Pred areálom v pražskej Michli, pri bráne s nápisom „vstup na vlastné nebezpečenstvo“, sa stretávajú skupiny zvedavých návštevníkov. Dôvodom ich stretnutia je komentovaná prehliadka v rámci festivalu Open House Praha. Túto stredu ju viedol sprievodca a nadšenec do architektúry Michal Šedivý, ktorý mal za úlohu priblížiť ľuďom skrytý poklad Prahy – Vršovickú, alebo inak Michelskú vodárenskú vežu.

Hneď za bránou areálu sa pred návštevníkmi otvoril výhľad na niekoľko historických budov, ktorým jednoznačne dominuje monumentálna vodárenská veža. Prehliadka mohla prebiehať bez väčších obmedzení, aj keď bol areál čiastočne rozkopaný kvôli stavebným prácam – len občas bolo nutné prekonať priekopu alebo nerovnosť.

Autorom inžinierskeho riešenia celého komplexu bol profesor Jan Vladimír Hráský. Architektom vodárenskej veže bol Jan Kotěra, ktorého prácu je možné vidieť na každom detaile – od archivolty vstupného portálu cez použitie režného muriva a zelených keramických prvkov až po sivý železobetónový „veniec“, ktorý drží samotnú nádrž.

Dominantná veža, ktorá je hlavným bodom prehliadky, je postavená na 50 centimetrov hrubej základovej doske a nad ňou sa týči kužeľovitý tehlový tubus, vystužený ôsmimi rebrami. „Venec“ potom drží to najzásadnejšie – teda mohutnú cisternu. Strechu stavby sprievodca prirovnal k britskej koloniálnej prilbe alebo ku klobúku, ktorý nosil lovec Pampalini. Celá konštrukcia je zakončená lucernou, ktorá slúžila na ventiláciu stlačeného vzduchu pri plnení nádrže – ide o technicky dômyselné riešenie, ktoré už bohužiaľ nie je možné priamo vidieť. Spojenie monumentálnej technickej funkcie s dôsledne premyslenou estetikou robí z tejto veže jednu z najpôsobivejších technických stavieb začiatku 20. storočia v Prahe. Je to krásny príklad, ako aj utilitárne stavby môžu mať umeleckú hodnotu. „Architekt Kotěra tu neprojektoval len nádrž na vodu – on vytvoril stavbu, ktorá evokuje až sakrálny priestor. Detaily, ako je archivolta nad vchodom alebo lucerničky, pripomínajú románske a barokové kostoly. Technika sa tu tak stretáva s duchovnom,“ poznamenal sprievodca.

Po prehliadke strojovne, kde je stále možné vidieť časti pôvodného technologického vybavenia (vrátane elektrického rozvádzača), skupina vstúpila do samotnej veže. Zážitkom pre odvážnych bol výstup po úzkom rebríku až na samý vrchol – kvôli bezpečnosti sa naň smelo vydať vždy len jeden človek a pod ním nikto nesmel stáť. „Toto nie je žiadna vyhliadková veža pre turistov. Hore lezie človek s rešpektom – a s trochou odvahy,“ poznamenal člen tímu Open House Praha.

Následovala návšteva podzemného vodojemu – rozdeleného do dvoch oddelených komôr. Práve tu pán Šedivý vtipne poznamenal, že podľa voľby komory často pozná, ako dlho sú partneri spolu. „Mladí chodia do jednej, tí skúsenejší už radšej každý zvlášť,“ povedal a rozosmial tak celú partiu návštevníkov. Okrem humoru sprievodca skupinku zásoboval hlavne zaujímavosťami o architektúre a z histórie vodárenstva – napríklad uviedol, že Vršovická vodárna bola pravdepodobne prvým miestom v Československu, kde sa chlorovala voda.

Podzemné časti vodojemu slúžili ako pokojové zóny pre vodu privádzanú z jímacích studní v Braníku. Zaujímavosťou je systém priečok medzi piliermi, ktoré mali zabrániť vzniku vírov. Pôvodné sklenené zastrešenie už síce neexistuje, ale zachované sú konštrukcie i technologické prvky vrátane potrubia a „kapitánskeho mostíka“ s dvojicou rebríkov.

Celý areál bol vybudovaný v rokoch 1906-1907, teda počas jediného roku, ako samostatná vodárenská sústava Vršovic, ktoré sa vtedy rýchlo rozrastali. „Vinohrady sa na konci 19. storočia dostali do sporu so Starou Prahou, ktorá im v roku 1879 prestala dodávať vodu. Reakciou na to bolo vybudovanie vlastnej vodárenskej sústavy. A Vršovice išli neskôr podobnou cestou. Keď v roku 1906 dosiahli 20 tisíc obyvateľov, rozhodli sa pre zriadenie vlastnej vodárne. Tá čerpala vodu z Vltavy v Braníku a cez päťkilometrové potrubie ju privádzala sem, do hornej stanice. Bolo to riešenie zložité, ale nutné,“ vysvetlil počas prehliadky Šedivý. Od 70. rokov vodárna prestala slúžiť svojmu pôvodnému účelu, a i keď už dávno neplní svoj pôvodný úkol, jej zachovanie a obnova umožňujú vnímať technické dedičstvo ako dôležitú súčasť kultúrnej histórie mesta.

Prehliadka trvala zhruba 70 minút a bola plná fascinujúcich informácií. Odporúča sa predovšetkým ľuďom so záujmom o architektúru, históriu a techniku – nie deťom či osobám v nevhodnej obuvi (napríklad v žabkách).

Napriek tomu, že areál stále čaká na kompletnú rekonštrukciu interiérov, jeho návšteva je zážitkom, ktorý spája poznanie, dobrodružstvo a estetiku. Vršovická vodárenská veža tak nie je len technickou pamiatkou, ale aj živým svedkom doby, kedy voda znamenala pokrok a sebestačnosť.

A čo je vlastne Open House Praha? Ide o projekt, ktorý je súčasťou medzinárodnej iniciatívy Open House Worldwide, ktorá sprístupňuje bežne neprístupné architektonické skvosty verejnosti. V Prahe návštevníkom umožňuje nahliadnuť do desiatok unikátnych budov, od historických palácov po technické stavby, ako je práve táto vodárenská veža.