Kostolné hodiny navždy ukazujú za päť minút dvanásť. Osud zaniknutej obce mrazí dodnes.

Zadná Zvonková: Dedina, ktorá takmer zmizla z mapy

Ak sa na kostolnú vežu pozriete kedykoľvek, hodiny na jej stene budú už navždy ukazovať, že za päť minút odbije dvanásta. Symbolický čas pripomína, že k záchrane kostola došlo chvíľu pred jeho definitívnou skazou. O zvyšku Zadnej Zvonkovej, pohraničnej obce s temným osudom, sa to však povedať nedá. Tam, kde pred vojnou zneli ľudské hlasy a v zime výskot lyžiarov, zostáva dnes len tichá spomienka.

Zo Zadnej Zvonkovej, obce ukrytej v hustých lesoch na pomedzí Čiech a Rakúska, je dnes tichý kút s kostolom a dvomi stavbami. Kedysi živá dedina plná ľudí, remesiel i príbehov vznikla v 17. storočí na jednej z vetiev Zlatej stezky, dávnej obchodnej trase, ktorou prúdila soľ z Pasova do vnútra Čiech. Keď po tridsaťročnej vojne získali tamojšie panstvo Eggenbergovci, povolali do šumavských končín uhliarov a drevárov, aby pustatinu osídlili. Tí si na mieste postavili prvé drevené chyže – základy Zvonkovej.

V priebehu 18. storočia sa osada rozrastala. Po roku 1716 ju prevzali Schwarzenbergovci a priviedli k rozkvetu. Obyvateľov pribúdalo, vznikla škola, píla, mlyn a v roku 1794 bol vysvätený kostol sv. Jána Nepomuckého. Ten po požiari v roku 1876 získal novogotickú podobu a stal sa srdcom dediny.

Zvonková vzkvitala. Farnosť bola povýšená, škola rozšírená na štyri triedy, vznikla pošta, sporiteľňa, dobrovoľní hasiči, vojenské a vlastivedné spolky. Na prelome storočia tu žilo takmer 800 obyvateľov – prevažne nemecky hovoriacich. V obci bolo päť hostincov, tri mlyny, mäsiari, obuvníci, pôrodná baba, trafiky, obchody, píla. Zvonková sa tiež stala obľúbeným cieľom turistov a lyžiarov.

Potom ale prišiel zlom. Po druhej svetovej vojne boli nemeckí obyvatelia odsunutí. Zadná Zvonková padla do zakázaného hraničného pásma, väčšina domov bola zrovnaná so zemou. Kostol slúžil dlho ako armádny sklad, cintorín zostal zarastený a opustený. Predná Zvonková prežila len formálne – stala sa sídlom Pohraničnej stráže. Po vojne tu u pohraničníkov slúžil aj Josef Hasil, legendárny prevádzač známy ako Kráľ Šumavy.

Obnova Zadnej Zvonkovej prišla až po roku 1989 – doslova za päť minút dvanásť. Kostol bol opravený medzi rokmi 1990 – 1992 vďaka pomoci rodákov i miestnych. Hodiny na veži boli symbolicky nastavené na 11.55. Cintorín bol vyčistený, dnes na ňom stojí sto pôvodných náhrobkov. Z pôvodnej obce zostalo málo – ale to, čo prežilo, hovorí silnejšie než stovky zaniknutých domov. Zvonková je dnes miestom pamäti, spomienok a zamyslenia. Svedectvom o tom, ako ľahko môže zmiznúť celé ľudské spoločenstvo – ale aj o tom, že niektoré príbehy nezaniknú, dokiaľ je niekto ochotný ich vyrozprávať.