KOALÍCIA BY MALA PRESTAŤ IMPROVIZOVAŤ A ZAČAŤ RIEŠIŤ REÁLNE PROBLÉMY SLOVENSKA
Znie to paradoxne, ale jeden z najvýraznejších problémov súčasnej vládnej koalície dnes najlepšie vystihol predseda SNS Andrej Danko. Premiér sa nikdy nemal nechať vydierať. Ponúknutím trafík pre rebelov vytvoril precedens, ktorý sa budú snažiť zneužiť všetky problémové postavičky koalície, najnovšie poslanec Ján Ferenčák. Ak sa z toho stane zvyk, vláda do konca funkčného obdobia nevydrží, lebo takto sa nedajú riešiť spory s každým nespokojným radovým členom parlamentu. Myslím si však, že koalícia má aj vážnejšie problémy.
Nedávny pokus progresívcov osloviť voličov maďarskej národnosti nacionalistickou kartou mal síce takmer samovražedný charakter, vychádzal však zo správneho predpokladu: ak chce Progresívne Slovensko uspieť v tesnom súboji o voliča a nebyť závislé na neriadenej strele Matovič, musí sa pokúsiť rozšíriť svoj volebný potenciál. Toto vládne strany prekvapujúco vôbec nerobia. Smer-SD sa pokúša zopakovať svoju osvedčenú taktiku – kanibalizovať voličov koalície – ale toto mu zabezpečí iba silnejšie postavenie v opozícii, na vládnutie to nestačí. Preto sa volebný potenciál najsilnejšej vládnej strany zužuje.
Rôzne volebné modely (ktoré si netreba mýliť s prieskumami, sú to v podstate veľmi manipulatívne schémy, ktoré sa usilujú vytvárať a podvedome vnucovať určité trendy) naznačujú, že oveľa pravdepodobnejší scenár ako riziková alternatíva s Matovičom je pokus o vytvorenie liberálnej vlády na čele s Progresívnym Slovenskom, so SaSkou, Demokratmi a – Hlasom-SD. Progresívci by ju určite uprednostnili, aj keď majú zakázané o tom hovoriť. Pravda, do takejto možnosti sa celkom určite nebude hrnúť líder Hlasu Matúš Šutaj Eštok, ktorý urobil veľmi veľa pre vznik súčasnej vlády, ale stranu do takéhoto spojenectva môžu dotlačiť záujmové skupiny v pozadí. Takémuto scenáru sa snaží zabrániť premiér Fico ponúknutím spoločného volebného bloku, ktorý síce môže byť víťazný, nebude mať však dosť síl na vyskladanie parlamentnej väčšiny. Robert Fico má totiž ešte jeden takmer neprekonateľný problém.
Ak to mám vyjadriť metaforicky, stále je to šachový veľmajster, popri ktorom ostatní hrajú len dámu a niektorí sotva „človeče, nezlob se“. Ale okrem technicky bravúrnej hry nevie ponúknuť nič viac. Nemá vlastnú politickú koncepciu riadenia štátu. Nemá svoju štátnickú ideu, na ktorej presadzovaní by systematicky pracoval a do ktorej by dokázal nasmerovať nielen osobnú energiu a finančné prostriedky, ale aj ľudské zdroje. Pravda, nie je to iba jeho problém. Ale iba jeho oslabuje, pretože vďaka tomu nedokáže preformátovať spoločenský mainstream, ktorý ovláda všetky podstatné oblasti verejného života – od kultúry cez súdnictvo až po diplomaciu. V tom je hlavný rozdiel medzi ním a povedzme maďarským premiérom Viktorom Orbánom, ktorý štruktúry svojho národného konzervativizmu dlhodobo systematicky budoval.
Robert Fico sa spolieha na ekonomické štruktúry a lojalitu straníkov, ktorí ho dokázali dlhodobo udržať pri moci. Tento model sa však vyčerpáva. Je čoraz menej použiteľný na vládnutie. A hrozí, že nebude nahradený niečím kultivovanejším a liberálnejším (ako v to dúfajú liberáli), ale agresívnejším a extrémnejším. Koalícia by mala prestať improvizovať a prestať vytvárať dymové clony v podobe zástupných tém a začať konečne systémovo a koncepčne riešiť reálne problémy a výzvy tohto štátu. Iba tak môže obnoviť spoločenskú dôveru, ktorá bude mať pevnejšie základy ako marketingové kampane úradu vlády.
Eduard Chmelár
