Keď žena žiada o ruku: Romantika 21. storočia alebo svätokrádež?

Predstava o žiadosti o ruku je v mysliach väčšiny ľudí rovnaká: muž kľačí, žena plače od dojatia, on jej navlieka zásnubný prsteň a všetci sú dojatí. Ale čo ak si na koleno kľakne ona? Žena, ktorá prevezme iniciatívu. Pre niekoho romantika 21. storočia, pre iného takmer svätokrádež. Prečo je ženská žiadosť o ruku stále raritou a čo sa za týmto gestom skrýva?

Kľaknúť si na koleno, vytiahnuť krabičku a vysloviť otázku, ktorá môže zmeniť život. Pre muža celkom bežný scenár. Čelí obavám, či žena odpovie tak, ako si želajú. Možno v sebe rieši aj otázku, čo na to povie rodina a kamaráti. Ale aké to je pre ženu? Stále skôr rarita. A v očiach mnohých ľudí dokonca niečo, čo „sa predsa nerobí“.

Pritom žiadosť o ruku je okamih, ktorý už dávno nemusí mať len jednu správnu verziu. Partnerské roly sa menia rýchlosťou blesku. Počet detí, ktoré sa narodia nesezdaným rodičom, čoraz viac prevyšuje počet detí, ktoré na svet privedú zosobášené páry. Stále viac žien si navyše pri svadbe ponecháva svoje vlastné priezvisko. Žijeme vo svete, kde partnerské pravidlá nie sú tak striktné ako predtým. A predsa – keď príde na žiadosť o ruku, zrazu sa akoby vraciame o pár desaťročí späť. Pretože „toto“ je predsa stále hlavne mužská disciplína. On žiada. Ona čaká.

Zatiaľ čo v USA to skúsi zhruba 16 % žien, na Slovensku ide skôr o výnimočné prípady. Ženy, ktoré sa rozhodnú vziať iniciatívu do vlastných rúk, sú stále skôr výnimkou ako pravidlom.

Malá exkurzia do histórie

Že by ženy žiadali o ruku už v staroveku? Na potvrdenie tejto informácie neexistujú relevantné zdroje, a tak túto predstavu nechajme populárnej literatúre. Historicky doložená je ale iná zaujímavosť – tzv. Leap Year Proposal. Podľa írskej legendy z 5. storočia smeli ženy požiadať muža o ruku práve na priestupný rok, 29. februára. Ak muž odmietol, mal žene kúpiť šaty alebo ju inak odškodniť. Táto tradícia sa rozšírila predovšetkým v Škótsku a Írsku a ešte v 19. storočí ju niektoré páry naozaj brali vážne. A aj keď dnes už ide skôr o sympatickú kuriozitu, ukazuje to jednu dôležitú vec: že role v partnerskom živote sa vždy utvárali podľa spoločenského kontextu. A ten sa mení.

Prečo to ženy nerobia?

Jednoduchá odpoveď by bola: kvôli tradícii. Ale v skutočnosti je tých dôvodov oveľa viac. Psychológovia často spomínajú, že ženská žiadosť o ruku je stále zaťažená množstvom stereotypov a očakávaní. Žena má byť trpezlivá, vyčkávať, nenútiť muža do rozhodnutia, nevyvíjať tlak. „Vnímam, že pod ťarchou ‚instagramovej reality‘ je zvyčajne pre ženu výrazne ťažšie tento krok urobiť ako prvá než pre muža. Zatiaľ čo muž sa potýka s obvyklou neistotou, či žena povie áno, čo žena tiež, tak žena musí bojovať ešte so strachom z odsúdenia spoločnosťou, vrátane svojich najbližších a rodiny. Z tohto pohľadu to majú o dosť ľahšie homosexuálne páry,“ hovorí terapeut Martin Zikmund.

Pretože, priznajme si to, zatiaľ čo muži si často robia hlavu s tým, či partnerka povie áno, ženy riešia, či ich niekto neodsúdi. Či nebudú vyzerať zúfalo. Či sa tým nepripravia o „kúzlo romantiky“. Alebo o „svoju chvíľu“. To potvrdzuje aj párová psychoterapeutka Lucie Rust. „Okrem obáv z odmietnutia môže ženu brzdiť aj strach z reakcie okolia. V Slovenskej republike predsa len žijeme v patriarchálnej spoločnosti, a to už z pohľadu historického kontextu, ale aj na úrovni rodinných a rodových rolí. Pekne je to vidieť aj na reprezentácii žien vo verejnom priestore, kultúrnych normách a jazyku, v ktorom množstvo rolí ešte len posledných pár rokov nachádza svoje ženské označenie. Pomalé zmeny je rozhodne s rozvojom feminizmu a následnej rodovej emancipácie vidieť v mnohých oblastiach života. Napriek tomu si trúfam tvrdiť, že väčšia časť spoločnosti by žiadosť o ruku z pozície ženy hodnotila skôr negatívne, až odsudzujúco. A to samozrejme pre akúkoľvek ženu, ktorá sa k tomu odhodláva, znamená mnoho práce na spracovaní vlastných tém.“

S tým súhlasí aj psychoterapeut Martin Zikmund. Na to, ako silno sú u nás zakorenené predstavy o tom, kto má byť ten „aktívny“ vo vzťahu, bohužiaľ neexistuje výskum, ale vníma, že v Slovenskej republike je tradičné vnímanie partnerských rolí veľmi silné. „Niekomu to takto perfektne vyhovuje, a túži po tomto archetypálnom rozdelení, ale radu ľudí to tiež nevyhovuje vôbec. A teraz nehovorím len o tom, kto koho žiada o ruku, ale aj o tom, ako vyzerá starostlivosť o deti (vrátane toho, kto s nimi bude doma na rodičovskej dovolenke), o domácnosť atď. Z môjho pohľadu musia byť v každom vzťahu – teda nielen partnerskom, ale napríklad aj kamarátskom – aktívni obaja, ak sa má vzťah rozvíjať a posilňovať,“ vysvetľuje Martin.

Keď má prsteň v kapse ona

Dvadsaťosemročná Tereza mala jasno už dávno. Ak má v jej živote prísť žiadosť o ruku, nepôjde s davom. Urobí to sama a po svojom. Tému svadby s jej priateľom Michalom preberali už asi po dvoch mesiacoch vzťahu – obaja vždy vedeli, že sa chcú vziať, ale ani jeden z nich neponáhľal. „Na jeseň 2023 bežal v kinách maratón Pána prsteňov, ktorý Michal miluje. Hovoril o tom, že si raz zaobstará zlatý prsteň moci a bude ho nosiť na retiazke, tak som sa rozhodla mu to prianie splniť a napadlo mi, že by bolo super to rovno spojiť,“ smeje sa Tereza.

„Chcela som, aby to bolo osobné, aby to vystihovalo nás dvoch. Žiadne gýčovité gesto s ľuďmi okolo, ktorí by na nás pozerali,“ spomína. Takže keď na jar plánovali ďalšiu spoločnú cestu na Madeiru, mala Tereza vo svojom batohu okrem klasickej dovolenkovej výbavy ešte jednu nenápadnú krabičku s prsteňom.

Dve hodiny vo fronte. A potom ten moment

Ideálne miesto ale stále neprichádzalo. Vždy okolo niekto bol. Alebo sa zdalo, že to „nie je úplne ono“. Až do chvíle, keď sa ocitli v oblasti Achadas da Cruz – mieste, ktoré je dostupné lanovkou vedúcou dole na pobrežie. „Strávili sme dve hodiny čakaním vo fronte. Hrozne fúkal vietor, bola zima a všade plno ľudí. Úplne som prestala premýšľať nad tým, že by som to mohla urobiť tam. Lenže keď sme sa dostali dole, ľudia sa rozprchli. A my sme zostali sami. Krásne miesto, výhľad na oceán, len my dvaja. A v tú chvíľu som vedela, že to je ono.“ Tereza nastavila mobil na statív. Povedala Michalovi, že si urobia fotku. V skutočnosti spustila video. A kľakla si.

Michal? V šoku. Ale s úsmevom

„Najprv som myslel, že si robí srandu,“ priznáva dnes Michal. „Tereza je ten typ, ktorý miluje vtipy a nadsázku. Ale keď vytiahla prstienok a začala hovoriť, došlo mi, že to myslí vážne.“ Reakcia? „Bola to zmes šoku, radosti a tiež som mal chvíľu zlé svedomie, že som to mal byť asi ja. Ale to rýchlo opadlo,“ dodáva tridsaťdvaročný Michal. Každý to môže mať skrátka inak a je to tak naprosto v poriadku.

Párová psychoterapeutka Lucie Rust sa u svojich klientov pokaždé zaujíma, čo zasnúbenie znamená pre tých dvoch, ktorých sa dotýka. Čo to znamená pre každého z nich, ako im v tom je spoločne, a čo to znamená pre ich vzťah, ktorý má za sebou už nejakú históriu a cestu spoločných snov.

„Vychádzam z vlastného presvedčenia, že žiadosť o ruku by mala prebiehať zo slobodnej vôle. Ostatne rovnako tak ako jej prijatie či neprijatie.“ S tým súvisí aj strach z odmietnutia. Ten je do istej miery normálny a rovnako tak ho majú aj muži, keď chcú požiadať ženu o ruku. „Mnohým ľuďom pomáha ten strach prekonať predstava toho, čo keby povedal(a) áno – aké by to potom pre nás bolo? Hrá tu rolu ale aj strach z odsúdenia okolia. To je oveľa ťažšie, pretože žiadosť o ruku zo strany ženy voči mužovi nie je len testom partnerského vzťahu, ale aj testom všetkých ostatných blízkych vzťahov. Je to vlastne taká hra vabank,“ hovorí Martin Zikmund.

1:0 pre Terezu. Ale len zatiaľ

Prstienok, ktorý Michal dostal, nebol len taký hocijaký. „Michal vždy hovoril, že by si chcel raz zaobstarať svoj ‚prsteň moci‘, ako vo filme Pán prsteňov. Ten ale nebolo vôbec jednoduché zohnať, tak som mu ho nechala presne podľa jeho predstáv vyrobiť,“ rozpráva Tereza a pokračuje: „Michal vtedy povedal, že teraz je to 1 : 0 pre mňa. Ale že skóre určite vyrovná,“ smeje sa Tereza.

A reakcie okolia? „Mamka sa rozplakala dojatím. Ocko to vzal s humorom. Kamarátky ma skôr obdivovali, než aby sa pýtali, prečo to neurobil on. Vedia, že ja som v tomto proste trochu iná.“ Michal dodáva: „Mám stále v pláne požiadať ju o ruku. Myslím si že by si obaja z páru mali vyskúšať, aké to je.“

Mimo komfortnej zóny

Príbeh Terezy a Michala znie krásne, ale bohužiaľ to takto idylicky nemusí prebiehať vždy. Žiadosť o ruku zo strany ženy môže byť krásnym prekvapením. Ale aj momentom, ktorý v niektorých mužoch rozvíri emócie, s ktorými úplne nepočítali. Ako to? Pretože sa zrazu bortia stereotypné predstavy o tom, ako to „má“ byť.

Podľa párovej psychoterapeutky Lucie Rust môže žiadosť o ruku zasiahnuť muža tam, kde to najviac bolí – v ich predstavách o sebe samých a o svojej roli vo vzťahu. „Ak muž nie je s týmto rozhodnutím úplne v súznení sám za seba a bude tomu vystavený navzdory svojim vzťahovým presvedčeniam, bude pre neho oveľa ťažšia disciplína čeliť tlaku okolia. Už samo slovo sebavedomie napovedá, že ak muž bude vystavený žiadosti o ruku aj napriek tomu, že je zástancom skôr tradičného usporiadania rodových rolí, môže jeho sebavedomie utrpieť ranu, pretože mu to nabúra základy vnímania seba sama. Na tom nie je nič neprirodzeného, ba naopak by bolo podozrivé, keby to tradične založenému mužovi nepodlomilo kolená,“ vysvetľuje Lucie Rust.

Ego? Niekedy.

Podobne to vidí aj psychológ Martin Zikmund. Ten potvrdzuje, že reakcie mužov na žiadosť o ruku zo strany partnerky môžu byť veľmi rôznorodé. A nejde len o ego. „Určite sú muži, ktorých by sa to hlboko dotklo. Rovnako tak ale môže žiadosť o ruku zo strany ženy naraziť u mužov paradoxne na ten istý problém, ktorý musí žena zvažovať pred tým, než to urobí – strach z odsúdenia od najbližších. Je to pritom trochu paradox, pretože pre množstvo ľudí je žiadosť o ruku tým najhlbším prejavom záujmu, aký im partner môže dať. Pre množstvo ľudí to ale tiež spúšťa úzkosť z toho, že do teraz pekne fungujúci vzťah by sa mohol zvrtnúť v peklo, aké sami zažívali vo vzťahu svojich rodičov, než sa rodičia rozviedli,“ hovorí Martin Zikmund.

Každý vzťah je iný

Vo svojej terapeutickej praxi Lucie Rust vidí obrovskú škálu partnerských usporiadaní. Od tradičných po veľmi nekonvenčné. Aj preto si nemyslí, že by reakcia muža na žiadosť o ruku mala byť automaticky meradlom jeho ega.

„Aj cez doterajšie patriarchálne nastavenie spoločnosti vo svojej terapeutickej praxi vídám páry, ktorým funguje rovnocennejšie nastavenie rolí, a to ako kariérnych, tak tých domácich. Potom aj páry, ktoré to majú rodovo nastavené tradične, či práve naopak – kedy žena je živiteľkou rodiny a muž je v domácnosti,“ hovorí Lucie Rust s tým, že je potom otázkou, za akých okolností bude muž v súlade s tým, že ho o ruku bude žiadať žena.

„Dalo by sa hovoriť o probléme s egom, alebo je v naprostom poriadku, keď si je muž vedomý svojich životných hodnôt a vzťahových presvedčení, z ktorých mu vyplýva, že by tú česť požiadať o ruku chcel mať práve on? Ak chceme žiť v spoločnosti, ktorá uzná nárok ženy požiadať muža o ruku, je potrebné si pripustiť, že je dobré uznať tento nárok aj akémukoľvek mužovi bez ohľadu na to, aby sme hovorili o problematickom mužskom egu,“ uzatvára Lucie.

A čo na to okolie?

Ak je žiadosť o ruku odvaha sama o sebe, potom reakcie okolia na to, že o ruku žiada žena, môžu byť samostatnou kapitolou. Rodina, priatelia, kolegovia – každý má potrebu reagovať. A nie vždy to býva nadšený potlesk. Pretože cez všetky moderné trendy a posúvanie rolí platí, že stereotypy v nás prežívajú dlho.

Psychoterapeutka Lucie Rust preto radí ženám, aby s reakciami okolia vopred počítali a nebrali ich ako niečo, čo ich má zaskočiť alebo zraniť. „Ak je to rozhodnutie, za ktorým si stojím, je vhodné sa pripraviť na rôzne reakcie okolia. Brať to ako súčasť rozhodovacieho procesu a zmapovať si stratégie, akými na reakcie okolia chcem reagovať, aby som si v tom bola schopná udržať vlastný pokoj. Možno tak zistím, že s niektorými ľuďmi a niektorými komentármi sa rada pustím do diskusií, ktoré budú moje rozhodnutie rozporovať, a že mi také diskusie neublížia a pomôžu mi udržať mieru otvorenosti iným názorom. Možno ale tiež zistím, kde budú moje hranice, aby mi útočné alebo odsudzujúce komentáre neublížili a mala som pripravené stratégie na to, ako si ich nepustiť k telu,“ hovorí Rust.

Pripraviť sa na všetko

Rust zároveň upozorňuje, že v spoločnosti síce rastie emancipácia žien, ale zároveň aj odpor voči nej. „Emancipácia totiž nevedie v našej spoločnosti len k väčšiemu zrovnoprávňovaniu žien, ale objavujú sa aj polarizačné tendencie. Muži sú podporovaní v tom, aby si viac stáli za svojím mužstvom a bojovali za neho. A tak sa síce môže zdať, že sa v okolí ženy objaví viac ľudí, ktorí pre to budú mať pochopenie, ale je potrebné počítať s tým, že odsudzujúce hlasy možno budú znieť razantnejšie. Na to všetko je potrebné sa pripraviť, ak sa k takému aktu chystám, pretože sa nestane vo vákuu,“ dodáva.

Najbližší na vašej strane

A ako sa teda s prípadnými reakciami vyrovnať? Kľúčom sú podľa psychológa Zikmunda blízki, ktorým žena dôveruje. „Úlohou najbližších priateľov je poskytovať svojim blízkym priateľom starostlivosť a podporu v dobách, keď ju potrebujú a keď o ňu požiadajú. Ak teda žena zvažuje požiadať svojho partnera o ruku a bojí sa odsúdenia okolia, môže dlho pred tým, než tento životný krok urobí, preberať celú vec so svojimi najbližšími. Ak zistí, že aj v tejto prozatím stále neštandardnej situácii stoja pri nej, bude mať istotu, že pri nej budú stáť aj vtedy, keď muž povie nie,“ vysvetľuje.

A ešte dodáva jeden dôležitý moment, na ktorý by nemalo zabúdať ani jedno pohlavie: „Tak ako NIE od ženy vždy neznamená koniec vzťahu, tak ani NIE od muža nemusí znamenať, že vzťah skončil. Každé NIE však vyžaduje more lásky, starostlivosti a vlastne aj vysvetlenia odmietnutia, ak má vzťah pokračovať ďalej. A ako som sa snažil naznačiť vyššie – za radom NIE môžu stáť celkom iné faktory než partner(ka),“ uzatvára Zikmund.

Láska si cestu nájde

Nie každý príbeh o zásnubách začína podľa klasického scenára. A to je dobre. Vo vzťahu je najdôležitejšie niečo iné – že to, čo robíte, robíte úprimne a s rešpektom k sebe i k tomu druhému. Pretože v láske neexistujú pravidlá vytesané do kameňa. Existujú len dvaja ľudia, ich príbeh a ich spoločné rozhodnutie, akým smerom sa vydajú. Či už vetu: „Vezmeš si ma?“ vysloví ktokoľvek.