Richard Krajčo: „Nepremýšľam nad tým, či sa dostanem do neba.“
Čo je podľa neho zmyslom viery a ako sa z túžby po rockovom klube zrodila snaha zachrániť kostol v dedinke Chotěvice? Prečo v kostole nájdete spovednicu v podobe telefónnej búdky s priamou linkou na Boha a Spidermana medzi historickými obrazmi krížovej cesty? A ako môže sloboda vo viere súvisieť s futbalom?
Pred viac ako 20 rokmi si Richard Krajčo kúpil pri Chotěviciach statok. „Prisťahoval som sa, zakotvil a do Podkrkonošia som sa zamiloval.“ Vtedy ešte netušil, že sa kvôli svojej žene Karin stane tak trochu aj miestnym kostolníkom.
„Zatiaľ čo Ríša by si zaliezol a oddychoval, ja ho stále ťahala do lesa, do polí, na prechádzky,“ opisuje Karin. Počas vychádzok mali často na očiach chotěvický kostol, do ktorého ich kedysi dávno vzal na prehliadku starosta Vladimír Lukeš. „Všetko bolo prehnité, zničené, prelezené drevomorkou, smrdelo plesňou. Ale kostol bol aj napriek tomu krásny, mal svoje čaro,“ spomínajú.
Napadlo to Karin
Kostol svätého Petra a Pavla bol v Chotěviciach postavený v rokoch 1861 až 1863. Od roku 1984 bol však zatvorený a chátral. „Raz za rok tu zaspieval detský zbor, inak nič. Posledné, čo sa na kostole urobilo, bola strecha asi pred 20 rokmi. Obec sa snažila, ako mohla, hoci to nebol jej majetok. V neďalekom Pilníkove kostol spadol. Tu sa tomu snažili zabrániť.“ vypráva Richard. „Kus histórie, o ktorú sa nikto nestará.“
Potom po jednej z vychádzok prišla Karin domov s tým, že ak si kostol nevezmú pod krídla, zmizne zo sveta. „Richard behom piatich minút začal zisťovať čo a ako, a za ďalších desať minút už hlásil, že by to šlo.“
Richarda tá možnosť úplne nadchla. „Kovbojský ranč, o ktorej som sníval, som si splnil stavaním. Ale od 16 rokov som tiež chcel mať svoj rokáč. Táto túha ma opustila, ale kostol túto túžbu naplnil, alebo skôr premenil.“ Myšlienka, že budú mať priestor, ktorý zachránia, skultivujú a ďalej otvoria ľuďom, mu prišla silná. „Budeme sem pozývať vystupujúcich, ktorých máme radi, a vytvoríme niečo pre obec.“
Podarilo sa im dohodnúť sa s cirkvou i s obcou. „Vysvetlili sme, že nechceme kostol znehodnotiť, ale zachrániť. Zostal ďalej vysvätený.“ Po dohode s cirkvou prevzala správu kostola a starej márnice Nadácia AnjeLOVÉ, ktorú Karin a Richard založili. Obec získala cintorín.
Obnova kostola podľa Richarda dedinu pozdvihla povesť. „Inak je to taká priebežná rezancová, ale na tom časom tiež zamakáme,“ smeje sa. „A spája to tiež miestnych rodákov. Všetci cítia, že tu máme niečo spoločného, historického, čo patrí nám všetkým. To nie je tak, že by sme si z toho tu urobili nejaký bejvák alebo ten rockový klub. Naopak, my sa čo najviac snažíme ho ľuďom vrátiť do života. Je krásne, keď sem chodia miestne babičky a spomínajú, čo sa kedy v kostole dialo, alebo sa zastavia ľudia, ktorí sa odsťahovali, a idú sa sem pozrieť napríklad po 40, 50 rokoch a sú radi, že je kostol funkčný.“
Keď kostol prevzali, boli šťastní. A ihneď nastala úvodná etapa opráv. Bolo treba vyriešiť prehnité podlahy, repasovať zničené lavice, čiastočne vymaľovať, rozviesť elektrinu, zreštaurovať luster a dať dohromady sakristiu. „Bolo toho strašne moc. Trochu ma to zaskočilo a vydesilo. Karin bola v tej dobe zatvorená v strižni a všetko to zostalo na mne,“ vypráva Richard. „Volal mi a skoro plakal, čo sme to urobili a kde teda do p*dele som, keď som si to vymyslela,“ spomína Karin.
Richard si prešiel ťažkým obdobím. „Chýbala mi pri tom všetkom. Myslel som sme si, že to budeme robiť spolu, radšej by som plakal s ňou, než sám. Deň čo deň som riešil veci okolo kostola, mal tu 30 robotníkov a stal sa takým manažérom stavby. A nevedel, či to robím správne. Reštaurátori, stolári, elektrikári, navyše na všetko dohliadajú pamiatkári, dohromady to bol šialený tlak.“
Budiž svetlo
Karin i Richard sa zhodujú, že kostol je požehnaným miestom. „Často riešime, že by sme niečo potrebovali a ono sa to druhý deň stane. Napríklad svetla. Raz večer sme sa rozprávali, ako vyriešime nasvietenie, že to stojí zase úplný nezmysel. Peniaze už vtedy boli vyčerpané, boli sme pripravení, že to odložíme na inokedy. A ráno nám zavolal Zbigniew Czendlik, že sa mu ozval nejaký pán, ktorý bol v našom kostole, že robí s osvetlením a že by nám ho rád poskytol,“ vypráva Karin s tým, že to vtedy s Richardom vnímali ako posolstvo zhora.
Z kostola postupne vzniká netradičná galéria. Staré umenie sa tu spája s novým. „Myslíme, že to, čo je dnes vnímané ako umenie moderné, bude za pár sto rokov vnímané ako staré. Bude to odtlačok našej doby. Hodnota, ktorá po nás zostane.“
Inštalácie vymýšľajú spoločne, realizáciu zaisťuje Josef Rataj, popredný český pop-artový umelec, maliar a výtvarník. „Milujem naše partnerstvo. Vymyslíme si napríklad, že spovednica bude telefónna búdka alebo že urobíme Božiu poštu,“ vysvetľuje Richard.
V kostole je aj Spiderman s červeným ježišovským srdcom. „Deťom, ktoré sem občas tiež zájdu, hovorím, že to je Ježiš prezlečený za Spidermana. Pre mňa je Ježiš proste prvý Avenger. Robil zázraky, zachraňoval, chodil po vode. Od Marvelu je to len prevedené do súčasnosti. Deti sa začnú vypytovať, hovoria, že je to husté. Dostanú sa k viere zrozumiteľnou obkľukou a napríklad ich to naučí rešpektovať vieru druhých.“
V kostole sa ale viera nikomu nevnucuje. „Že vojdete do kostola, neznamená, že sa tu budete od rána do večera križovať a tĺcť hlavou o zem, či ste nezhrešili. Ale nejaké uvedomenie si, zastavenie, popremýšľanie, či všetky veci a hmotné statky, za ktorými všetci ponáhľame, sú to najdôležitejšie na svete, to prísť môže. To je to miesto, ktoré ja tu osobne budujem.“
Rovnaký prístup majú obaja i ku svojim deťom. „Nechávame ich, nech si cestu k viere nájdu sami. Ony na nás poznávajú, ako tie veci môžu fungovať a ako žijeme,“ zhodujú sa.
Richarda prekvapil jeho syn, keď chcel rovnakú mikinu s Ježišom, akú mal on. „Je mu 16 rokov, nosí len futbalové dresy Manchesteru United a Slavie. Hovoril som mu, ty by si predsa nenosil mikinu s Ježišom. On na to, že by samozrejme nosil mikinu s Ježišom. Tak som mu ju objednal a on ju naozaj nosí.“
Richard svojmu synovi nediktoval ani lásku k Baníku, ktorému sám fandí celý život. „Hral chvíľku za Slavii a tým si našiel svoj klub. Myslím, že fandiť musíte tam, kde máte srdce. Ja som ho do Edenu nejakých šesť, sedem rokov sprevádzal, ostravskí fanúšikovia to niesli veľmi ťažko, ale ja by som s ním chodil na akýkoľvek klub, keď ho miluje. Teraz už chodí sám na Tribúnu Sever. Ale napriek tomu i on podporuje mňa a fandí so mnou Baníku, keď teda samozrejme nehrá so Slaviou. Obaja milujeme futbal a spolu ho prežívame… a hlavné je, že nefandí Sparte,“ smeje sa Richard.
A či Richard dúfa, že ho záchrana kostola priblíži raz nebu? „Nepremýšľam nad tým, či sa dostanem do neba. To pre mňa nie je zmysel viery. Zmyslom akejkoľvek viery je byť slušný, hodný človek. Keby sme sa všetci viac-menej držali desatora, tak by tu bolo dobre. Neohováralo by sa, nekradlo by sa, nerobili by sme druhým ľuďom zlo a tak ďalej. To by úplne stačilo.“
