Jednooký Václav I. vraj nenávidel svojho syna Přemysla Otakara II. Ich vojny o české krajiny skončili popravami

Václav I. vstúpil do dejín organizovaním lovov, podporou gotickej kultúry, odrazením mongolských nájazdov aj tým, že bojoval so svojím synom a jeho stúpencov nechal popraviť.

Václav sa v roku 1205 narodil kráľovi Přemyslovi Otakarovi I. a jeho druhej žene Konstancii Uhorskej. Už v dvoch rokoch ho rodičia zasnúbili s Kunhutou Švábskou, o päť rokov staršou dcérou rímskeho kráľa Filipa Švábskeho. Nalajnovanú budúcnosť mal aj vďaka Zlatej bule sicílskej, ktorá od roku 1212 zaisťovala Přemyslovcom dedičný nárok na trón.

Prvorodeného syna Vratislava z prvého manželstva Přemysl Otakar I. zapudil a ešte za svojho života si chcel poistiť nástupníctvo Václava. V roku 1228 ho dal korunovať, hoci ho zatiaľ k vládnutiu reálne nepustil. Václav sa medzitým nenudil, s mladou manželkou sa pustili do plodenia detí. Prvý prišiel na svet Vladislav. Pretože však zomrel mladý a bezdetný, pokračovanie kráľovskej línie prešlo na plecia mladšieho syna Přemysla Otakara II. Ale nepredbiehajme.

Kráľovský úrad sa pre Václava uvoľnil v roku 1230, kedy jeho rešpektovaný otec odišiel na večnosť. Do dejín sa Václav I. zapísal ako činorodý panovník, ktorý zveľaďoval krajinu, a to ako po stránke politickej, tak po stránke kultúrnej. Staval hrady, zakladal mestá, podporoval ťažbu striebra. Nadchol sa pre gotiku, pozýval k nám zo západnej Európy umelcov, remeselníkov a staviteľov chrámov. Organizoval rytierske turnaje, mal rád poéziu a dvorské spevy. Nebál sa ani vyjsť do ostrého boja.

O oko ničmenej neprišiel v bitke, ale už v mladosti počas svojej obľúbenej činnosti – pri love, kedy si oko poranil o konár stromu. Okrem telesného handicapu si niesol životom aj duševné ťažkosti. Bol neurotický a vznětlivý, k šialenstvu ho dohnalo hlavne zvonenie zvonov. Údajne mu spôsobovalo ukrutné bolesti hlavy a záchvaty. V miestach jeho pobytu preto pre kostoly platil zákaz zvonenia. Možno to ale prehnane zdramatizovali neskoršie legendy, ako iné momenty z jeho života.

Napríklad epizódu s mongolskými nájazdníkmi. České krajiny Václavovi vďačia za to, že sa sem Mongolské kmene nedostali, jeho rola ale nebola taká heroická, ako to líčili sfalšované obrozenecké Rukopisy. V žiadnej bitke Mongolov neporazil, pretože do veľkého stretu ani nezasiahol. Keď išiel pomôcť švagrovi do boja, dorazil až deň po bitke. Pravdou ale je, že v Európe, ktorá rýchlosť a krutosť mongolského drancovania podcenila, Václav aktívne mobilizoval spojencov, opevňoval hrady a Čechy proti Mongolom nakoniec uchránil.

Už záhy potom, čo sa chopil funkcie, musel súperiť s rakúskym vojvodom Bedřichom II. Bojovným a spory o Rakúsko ho zamestnávali aj v neskorších rokoch. Aby si upevnil vplyv v Rakúsku, oženil svojho prvorodeného syna Vladislava s Bedřichovou neterou Gertrudou. Vladislav ovšem do roka zomrel. Podľa legend Václav nad odchodom svojho obľúbenca a následníka trónu smútil, len veľmi nerád delegoval nástupníctvo na druhého syna, Přemysla Otakara II., a odobral sa liečiť si svoj smútok a sklamanie organizovaním hostín a lovov na Křivokláte. Tradovalo sa, že Přemysla nemal rád, držal ho do tej doby vo Vladislavovom tieni a chcel ho poslať na kňazskú dráhu. Realita ale najskôr bola menej vypätá.

V centre záujmu kráľa i kronikárov bol logicky prvorodený syn, ako to v tej dobe bolo bežné. Strata prvorodeného nástupníka síce bola nepríjemná, zvlášť keď odišiel tak mladý, v stredoveku ale ľudia boli zvyknutí na to, že sa častejšie umiera, a bolo potrebné jednať pragmaticky. Keby to Václav s Přemyslom nemyslel dobre, najskôr by mu obratom po bratovej smrti nepredal Vladislavov titul markgrófa moravského.

Přemysl Otakar II. sa mu ovšem nepekne odmenil. Zhrzené skupiny chudobnejších českých šľachticov, ktorí sa nedostali do najbližších kruhov kráľových obľúbencov, sa sťažovali na to, že kráľ kvôli dvorským kratochvíľam zanedbáva vládu, a nalomili Přemysla ku spolupráci na vzbure. V roku 1248 si ho tajne zvolili za „mladšieho kráľa“. Přemysla ani tak nehnala nenávisť voči otcovi, skôr za tým boli dielom silné politické ambície, dielom drzosť typická pre šestnásťročné mladé muže.

Václav síce najprv povstalcom odkýval, že odstupuje, na dôchodok sa ale ešte necítil. Nebol žiadne „orezávátko“, mal veľkú podporu vplyvných panských rodov, a tak sa rozhodol dať intrikánom za vyučenú. Medzi otcom a synom vypukla vojna, s ktorou ani jedna strana pôvodne nepočítala. Ako rástol Přemyslov vplyv, rástlo aj jeho ego a začal sa stavať do pozície právoplatného kráľa. Hrebienok mu ale zrazila Václavova vojska v bitke u Mostu na jeseň 1248. Výsledkom bola dohoda o tom, že si otec so synom rozdelia krajinu a Přemysl si bude môcť hovoriť zase len „mladší kráľ“, ktorý je podriadený staršiemu.

Konflikty ale neutíchli. Nasledujúceho roku Václav s vojskom vcelku hladko dobyl Přemyslovu Prahu a zobral synovi kráľovský titul úplne. A ešte si pripravil peknú dohru. Pozval Přemysla s jeho najbližšími na priateľskú návštevu na hrádok Týřov, počas hostiny ich ale zatkol a poslal za mreže. Niektorých dal pre výstrahu popraviť.

Přemysla nechal podusiť vo väzení len pár dní, usúdil, že to ako výchovná lekcia stačí. Koniec koncov ho potreboval, pretože bolo potrebné bojovať proti spoločným nepriateľom, medzinárodné územné spory totiž nepočkajú. V septembri 1253 ovšem Václav I. v osemdesiatich rokoch vplyvom narušeného zdravia umiera a vlády sa ujíma poučený a posilnený Přemysl Otakar II., právoplatný český kráľ.

Zdroj: Josef Žemlička: Přemysl Otakar II. Král na rozhraní věků, ČRo: Jak to bylo doopravdy