Nikdy sa s istotou nezistilo, ako mohla jediná búrka na nórskej náhornej plošine Hardangervidda usmrtiť vyše tristo divých sobov naraz. Pre odborníkov ale táto tragická udalosť predstavovala jedinečnú príležitosť, ktorú nemohli len tak nechať ležať úhorom.

Keď nórski úradníci v auguste 2016 dorazili na Hardangerviddu, rozsiahlu náhornú plošinu uprostred Nórska, naskytol sa im pohľad, na ktorý budú mať do smrti problém zabudnúť. V tráve ležalo celkom 323 mŕtvych sobov.

Telá boli popadané na zem jedno vedľa druhého, ako sa búrkou vyľakané stádo snažilo nájsť útechu a bezpečie vo vzájomnej blízkosti. Presná príčina ich smrti sa nikdy s istotou nepotvrdila, ale odborníci tu nevidia žiadnu záhadu. Všetko nasvedčuje tomu, že stádo zabil blesk. Jediný výboj, ktorý sa po údere šíril zemou.

Šanca zistiť niečo nové

Podobných prípadov už odborníci, a tiež napríklad farmári, zaznamenali dosť. Toto ale bolo jedno z najväčších hromadných úmrtí sobov, o ktorých vieme. Vedci ho ale vzali ako príležitosť na výskum, ktorú je treba využiť. Sobom odrezali hlavy a odviezli si ich so sebou kvôli testovaniu na „zombie chorobu“, ktorá tieto zvieratá často postihuje. Chronické chradnutie jeleňovitých (CWD) je smrteľné neurologické ochorenie, ktorým jeleňovité trpia a ktorého presnej príčine vedci taktiež nemôžu prísť na kĺb.

Zvyšok tiel odborníci nechali na mieste a rozhodli sa „v priamom prenose“ sledovať, čo sa s prírodou deje, keď sa v nej náhle objavia stovky mŕtvol. Telá ležali na ploche veľkej zhruba ako dve futbalové ihriská, väčšina z nich bola ale sústredená na území iba 50 × 50 metrov. Takáto koncentrácia mŕtvol je pre ostatné organizmy obrovskou zásobárňou živín a samozrejme aj magnetom pre mrchožrútov. Vedcov ale hlavne zaujímalo, ako sa v takomto prostredí zmení správanie malých hlodavcov, pretože aj pre nich ide teoreticky o príležitosť na hostinu.

Motivácia strachom

Hlodavce ale mali na celú vec trochu iný názor. Z pozorovania odborníkov vyplýva, že si dobre uvedomovali nebezpečenstvá, ktoré idú s takouto hojnosťou ruka v ruke. V prvom roku oblasť ovládali krkavce a hlodavce ako by úplne vymizli. Vrátili sa až keď vtáky odtiahli a rozklad pokročil.

Vtákom sa myši a potkany vyhýbali ako čert krížu, ale tam, kam chodili líšky, sa vydať nebáli. Denní predátori logicky predstavovali pre denné tvory väčšiu hrozbu než tí noční. Štúdia tak prvýkrát popísala fenomén, ktorý odborníci pomenovali krajina strachu; medzeru v osídlení živočíchmi, ktorá vzniká v dôsledku prirodzenej masovej smrti.