Mesačná bugina prepísala históriu kozmonautiky
Lunárny rover sa dostal na povrch Mesiaca počas misie Apollo 15 a 31. júla 1971 sa po prvýkrát v histórii po našom spoločníkovi prešlo elektrické vozidlo s posádkou. Lunar Roving Vehicle, ktorý si vyslúžil prezývku mesačná bugina, umožnil astronautom preskúmať aj vzdialenejšie miesta, vrátane slávneho krátera Elbow, kam by sa pešo v drsných podmienkach dostávali len obťažne.
Na prvý výlet v lunárnom rovere vyrazili členovia posádky Apollo 15 v zložení David Scott a James Irwin. Za tri dni najazdili takmer 28 kilometrov. Hoci sa nemuseli boriť so žiadnou prevádzkou, jazda nebola úplne bezproblémová. Klzký povrch, jemný mesačný prach, ostré horniny i nízka gravitácia totiž robili svoje.
A pretože stroj fungoval perfektne, riadenie astronautom sťažovali nielen ťažké skafandre, ale i samotné ovládanie vozidla, ktoré malo namiesto volantu len páku podobnú kniplu. Ukočírovať vozidlo bolo podľa nich podobne náročné ako skrotiť vzpínajúceho sa divokého koňa alebo malú loď na rozbúrenom mori. Po pár minútach sa ale s neobvyklými podmienkami zžili.
Vyvinúť vozidlo, ktoré bude schopné fungovať v extrémnych mesačných podmienkach, nebolo jednoduché. Napriek tomu však práce na ňom trvali len 17 mesiacov. A výsledok ohromil. Bugina vážila na Zemi 210 kilogramov, čo zodpovedá 35 kilogramom v mesačnej gravitácii. Uviesť bola schopná až 490 kilogramov nákladu, vrátane dvoch astronautov, geologického vybavenia, nástrojov a mesačných vzoriek.
Každé koleso poháňal vlastný elektromotor, behúne tvorili oceľové drôty a pozinkovaná tkanina. Vozidlo bolo nielen odolné, ľahké a skladné, ale aj mimoriadne obratné, bez problémov si tak poradilo s nerovným povrchom mesačnej krajiny. Napriek tomu ale astronauti nehodlali nič pokúšať a vzdialiť sa s ním mohli maximálne sedem až desať kilometrov, aby sa v prípade poruchy mohli bezpečne vrátiť po svojich.
„Mesačný rover sa ukázal ako spoľahlivý, bezpečný a flexibilný dopravný prostriedok pre prieskum Mesiaca, aký sme od neho očakávali,“ povedal Harrison Schmitt z misie Apollo 17.
Lunárne vozidlo vyvinula spoločnosť Boeing celkom v štyroch kusoch. Tri z nich sa vydali na Mesiac, štvrtý zostal na Zemi ako záložný. Cena za všetky sa namiesto sľubovaných 19 miliónov dolárov vyšplhala na dvojnásobok, v prepočte teda stála zhruba päť miliárd korún. Hoci sa nejednalo o lacný špás, posunula vedecké poznanie Mesiaca o kilometre ďalej. Po skončení misie zostalo vozidlo na Mesiaci, rovnako ako ostatní jeho „bračekovia“ z misií Apollo 16 a 17. Už viac než päťdesiat rokov tu tak trpezlivo čaká, až sa k nemu raz vrátia ďalší ľudia. Možno i vesmírni turisti.
