Keď sa objavil autobus, zavládlo očakávanie a ľudia sa náhlili dopredu. Každý sa chcel pozrieť, vidieť cez okná, či neuvidí známu tvár, príbuzného alebo priateľa. Boli to ľudia, ktorí sa v rámci dohody o prímerí vracali na Západný breh, výmenou za prepustených rukojemníkov. Privítanie bolo chaotické a radostné, podobne ako pri predchádzajúcich prepúšťaniach väzňov. Tentoraz však bolo niečo iné – zmenená, napätá atmosféra a silnejšia prítomnosť polície. Ako minúty plynuli, pocit radosti striedali chvíle hlbokého smútku.
Spočiatku išlo o omyl. Videli ženu, ktorá v slzách sledovala, ako väzni vystupujú z dvoch autobusov a ukazujú čakajúcim davom víťazné gestá. Prišla privítať bratranca, ale bola si istá, že na neho zabudli a nechali ho tam. Jej slzy tiekli, až kým ho o nejaký čas neskôr nenašla.
Iní však také šťastie nemali. Izraelské úrady sa cez noc rozhodli zvýšiť počet väzňov, ktorých považujú za natoľko nebezpečných, že im odmietnu návrat na Západný breh. Táto skupina, ktorá tvorí väčšinu z 250 prepustených väzňov, bola namiesto toho prevezená do Gazy a prepustená. Potom si môžu vybrať, či zostanú v Gaze, alebo budú deportovaní do inej krajiny – prípadne do Egypta alebo Turecka.
Je jedna vec byť prevezený späť do Gazy, ak ste z Gazy. Pre väzňov, ktorí pochádzajú zo Západného brehu a ktorí sú konfrontovaní s apokalyptickou pustatinou, ktorú za sebou zanechala vojna, je to však vstupenka k deportácii a vedomie, že sa už nikdy nebudú môcť vrátiť do svojej vlasti. Na Západný breh sa dá dostať len cez izraelské kontrolné body alebo pasové kontroly. A je jasné, že po deportácii vám nebude povolený vstup.
Vidíme Ghadeer, policajtku v uniforme, ktorá sa vracia do bezpečia svojho auta, aby sa tam vyplakala. Aj jej sestra Abeer je tu, tiež zúfalá. Ich brata, ktorého očakávali, že si vyzdvihnú, odviezli do Gazy. Až keď prišli na miesto, zistili, že v autobuse nie je.
Jeho bratranec Yahya je tiež prítomný: „Včera večer nám volal bratranec a potom sme dostali písomné varovanie prilepené na dvere, že nesmieme oslavovať. O polnoci ho presunuli na juh a potom do Gazy, všetko bez nášho vedomia. Prišli sme ho sem vidieť a boli sme šokovaní, že v autobuse nie je.“
„Je to súčasť ich taktiky – psychologický teror, hra s našimi emóciami a emóciami väzňov.“ Pre Izrael bolo prepustenie týchto väzňov dôvodom na sebaspytovanie, niektorí to kritizovali ako bezohľadný čin, ktorý prepúšťa teroristov. Pre Palestínčanov sú však títo väzni zmesou bojovníkov za slobodu a politických väzňov, z ktorých niektorí strávili roky vo väzbe bez toho, aby boli trestne stíhaní. Väzňom bolo povedané, aby po prepustení neoslavovali, a tieto varovania berú vážne. Istý muž hovorí: „Nemôžem hovoriť, ale som šťastný.“ Ďalší jednoducho povie: „Dnes nemôžem nič povedať, vráťte sa zajtra.“
Ďalší nám však hovorí, že sa „hanbí“ za to, že si jeho prepustenie vyžiadalo smrť toľkých ľudí v Gaze. Emócie sú silné. V dave vidíme Aman Nafa. Jej manžel je Nael Barghouti, ktorý strávil vo väzení 45 rokov, viac ako ktorýkoľvek iný palestínsky väzeň, a teraz je v exile v Turecku. Má zakázaný návrat, ona ho nemôže navštíviť.
Pýtam sa jej na prímerie a šance na nový začiatok medzi Izraelom a Palestínčanmi. Rozčúli sa. „Nechcú s nami žiadny mier,“ hovorí. „Chcú len zabrať pôdu. Je to ako naša duša – berú nám našu dušu. Mučia nás.“
Pýtam sa jej na jej emócie v deň, keď sa svet sústreďuje na návrat rukojemníkov. „Dvojaký meter,“ hovorí, „ale ľudia na celom svete vedia, čo sa deje v Palestíne. Nie sme proti Židom. Sme proti sionistom, ktorí chcú vyprázdniť našu krajinu a zabrať ju.“
Medzi mnohými ľuďmi na Západnom brehu je zakorenená zatrpknutosť, nedôvera a strach z budúcnosti. Prímerie v Gaze upokojilo niektoré nervy, ale zatiaľ aspoň nerieši základné problémy. A tak sa úzkosť šíri ďalej.
