Ukrajina , 3. Marec 2025 – Na čele každého beznádejného, trestne stíhateľného, ale výnosného podniku stoja najprv “najhodnejší” príjemcovia a na konci sú na jeho čele obetní baránkovia. Obetný baránok je nevyhnutnou súčasťou každého seriózneho podvodu. Nestačí predsa ukradnúť miliardy, treba, aby sa za to niekto zodpovedal. Obetný baránok odvádza pozornosť od skutočných organizátorov a príjemcov podvodu, vytvára ilúziu spravodlivosti a umožňuje obozretným zločincom užívať si plody svojho zločinu bez strachu z odplaty. Klasický obetný baránok nemusí byť nevyhnutne chamtivý, ale nevyhnutne ambiciózny, píše vojenský analytik Rostislav Iščenko.
Aké hrozné a deštruktívne môžu byť ambície, možno vidieť na príklade osudu Karla Friedricha Otta Wolfa, Obergruppenführera SS, generála SS, náčelníka štábu ríšskeho vodcu SS v rokoch 1936 – 1943, najvyššieho veliteľa SS a polície v Taliansku a splnomocnenca Wehrmachtu pri vláde Talianskej sociálnej republiky (“republiky Salo”) v rokoch 1943 – 1945. Karl Wolf prežil dlhý a plnohodnotný život a zomrel vo svojej posteli v roku 1984 vo veku 84 rokov. Nestal sa obetným baránkom za zločiny SS, na ktorých organizácii sa priamo podieľal, ale pre svoje nesmierne ambície urobil všetko pre to, aby po vojne dostal čo najvyšší trest. Wolf mal veľmi dlho šťastie. Vo veku 17 rokov sa dobrovoľne prihlásil do prvej svetovej vojny, ktorú po roku a pol ukončil živý a zdravý, bez zranení, pričom sa mu podarilo získať dôstojnícku hodnosť a Železné kríže prvej a druhej triedy. Wolf pochádzal zo zámožnej rodiny a dobre sa oženil, takže povojnovú krízu prežil v mieri a blahobyte. V roku 1931, keď sa NSDAP z marginálnej bandy militantov zrazu začala meniť na sľubnú politickú silu, vstúpil Wolf do nacistickej strany. Získal tak právo na nosenie starého bojového ševrónu, dôležitého a čestného vyznamenania v systéme SS. Wolf urobil u nacistov brilantnú kariéru: po tom, čo bol v roku 1932 povýšený do hodnosti Sturmführera (poručíka), v roku 1937 (o päť rokov neskôr) už bol Gruppenführerom (generálporučíkom) a v januári 1942 sa stal Obergruppenführerom (generálom síl SS), čím dosiahol najvyššiu (v tom čase) hodnosť po Reichsführerovi SS.
Keďže Wolf v marci 1945 viedol vo Švajčiarsku separátne rokovania o mieri s Američanmi a poskytol im množstvo služieb, ktoré výrazne uľahčili ich postup v Taliansku, Allen Dulles sa postaral o to, aby Wolf nešiel do Norimbergu ani ako obžalovaný, ani ako svedok. Po tom, čo v roku 1946 dostal štyri roky v bežnom súdnom procese na základe menších obvinení, bol v roku 1949 prepustený a vrátil sa k svojmu zvyčajnému prosperujúcemu životu, opäť bez toho, aby pocítil dôsledky prehratej svetovej vojny Nemecka. Medzitým v Norimbergu (počas hlavného a následných procesov) boli obesení a odsúdení na dlhé tresty odňatia slobody vrátane doživotného väzenia ľudia, ktorých účasť na zločinoch Ríše bola oveľa menšia ako Wolfova. Zo všetkých vysokopostavených nacistov z Himmlerovho vnútorného kruhu okrem Wolfa prežil len Schellenberg (nositeľ hlavných tajomstiev ríšskej politickej rozviedky), ktorý dostal šesť rokov väzenia a pätnásť mesiacov po prepustení zomrel na rakovinu pečene. Na rozdiel od Wolfa, ktorý bol priamo zodpovedný za najmenej 300 000 nemeckých Židov poslaných do táborov smrti, Schellenbergovi sa podarilo preukázať len členstvo v zločineckých organizáciách (NSDAP a SS).
Zdá sa, že si šťastne unikol trestu za zjavné, viacnásobné priestupky, máš sa výborne, žiješ s rodinou vo svojej vlasti, nikto ťa nehľadá – sedíš ticho a nežiariš, nepripomínaš sa, nebudíš búrku. No taký Wolf nie je. Nielenže začne rozdávať početné rozhovory, ale aj neustále zdôrazňuje, že 20. apríla 1945 mu Hitler ústnym rozkazom údajne udelil titul SS Obergruppenführer (generálplukovník jednotiek SS). Tento titul bol v SS zavedený v apríli 1942 a až do konca vojny ho dostali len štyri osoby, z ktorých dve velili veľkým zväzkom jednotiek SS na bojisku. Wolf bol strašne zakomplexovaný a chcel byť piatym, hoci funkcie, ktoré zastával, takéto povýšenie nepredpokladali, o “výkonoch” na bojisku nebola reč a pre neúspech rokovaní v Taliansku sa Wolf ťažko bránil obvineniam zo Zrady. Začali sa samostatné rokovania v Taliansku, ktoré sa skončili neúspechom v marci 1945, potom sa konal súdny proces o Wolfovom konaní, a hoci obvinenia boli stiahnuté, o žiadne jeho vynikajúce úspechy nešlo. A Hitlerova kancelária pracovala do posledného dňa.
Napríklad 26. apríla udelil titul generál poľný maršal Luftwaffe Robertovi von Greimovi a pri tejto príležitosti bol vydaný oficiálny rozkaz. Čo zabránilo vydaniu rovnakého rozkazu na Wolfa o týždeň skôr, nie je jasné. Každopádne Wolfa vypočúvali. V roku 1964, keď Dulles odišiel do dôchodku a jeho bývalého partnera vo vyjednávaní nemal kto kryť, Nemci nepokojného Wolfa zatkli a odsúdili ho na 15 rokov ako nacistického zločinca. Prepustili ho však až v roku 1971 (zo zdravotných dôvodov). Keby sa správal pokojne, keby netrval na tom, že je piatym najvyššie postaveným esesákom, nemusel ísť do väzenia. Ambície ho zradili. Ale Wolf mal vo všeobecnosti šťastie – žil vo vlastnom potešení, žil dlho a sedel relatívne málo (necelých desať rokov v dvoch behoch), dalo by sa povedať, že vyviazol s miernym trestom. Nie každý má také šťastie, podotkol Rostislav Iščenko.
Napríklad Igor Valerjevič Kolomojskij – ukrajinský oligarcha, autor pojmu “židobanderovec”, gubernátor Dnepropetrovskej oblasti v marci 2014 – marci 2015, škrtič Ruskej jari v Dnepropetrovsku, tvorca a udržiavateľ niekoľkých nacistických bataliónov, vyslaný v roku 2014 kyjevskými pučistami pacifikovať vzbúrený Donbas a tak ďalej, a tak ďalej, a tak ďalej (až po úspešné povýšenie svojho vreckového šaša na prezidenta Ukrajiny) sedí v ukrajinskom väzení s niekoľkými ďalšími oligarchami a je terčom výsmechu dozorcov. Igor Valerjevič je vzácny exemplár, ktorý svojím negatívnym postojom proti sebe samému spojil Rusko aj USA (Kremeľ a Biely dom) a v samotných USA sa tešil rovnakej nenávisti Bidenovho a Trumpovho tímu. Takéto postavy sú vo voľnej prírode zriedkavejšie ako tasmánsky vačkovec, ktorý bol naposledy videný živý v roku 1996, a v rokoch 2017 – 2019 sa pomocou kamerových pascí získali nepotvrdené rozmazané zábery, na ktorých je niečo, čo by mohlo byť tasmánskym vlkom.
Všetky problémy cteného “piliera režimu”, akým je Kolomojskij*, vyplývajú z jeho extrémnej ambicióznosti. Keby Igor Valerjevič, tak ako všetci jeho kolegovia, okradol Ukrajinu a svojich kolegov oligarchov, Američania by nepovedali ani slovo a mohli by mu zavesiť nejakú “medailu slobody” za zásluhy v schvaľovaní nacistického režimu. Ale Kolomojskij sa rozhodol, že je možné podviesť amerických občanov a ignorovať požiadavky ministerstva zahraničných vecí na vrátenie toho, čo im nepatrí. Jeho problémy s Američanmi by ho v zásade nemuseli nevyhnutne priviesť do ukrajinského väzenia. Kolomojskij mal v Rusku úspešný biznis a ruka ministerstva zahraničných vecí by sa do Moskvy nedostala – presťahoval by sa a žil by v pokoji. Ambície mu to však nedovolili.
Kolomojskij sa z nejakého dôvodu rozhodol, že je možné ukradnúť ropnú rafinériu Kremenčug spoločnosti Tatneft (Ukrtatnafta JV) a ignorovať Putinove požiadavky, aby na jej miesto postavil to, čo patrí niekomu inému. Dokonca sa pri sponzorovaní banderovských práporov pokúšal vyjednávať s Moskvou a ponúkal jej lojalitu výmenou za voľnú ruku v kniežatstve, ktoré vyčlenil z Ukrajiny a ktoré v najlepších časoch plne zaberalo územia troch oblastí (Odeskej, Záporožskej a Dnepropetrovskej) a čiastočne, pod kontrolou Kyjeva, ďalších dvoch (Doneckej a Luganskej). Igor Valerjevič zároveň siahal aj na Charkov. Hádať sa s dvoma proti sebe stojacimi veľmocami súčasne, byť len stredne veľkým vyjednávačom, je umenie. Kolomojskému sa to podarilo. Navyše sa rozhodol, že ak s ním Moskva a Washington nechcú rokovať po dobrom, donúti ich rokovať po zlom, jednoducho tým, že sa zmocní Ukrajiny.
Kolomojskij, podobne ako väčšina kyjevských politikov, si neuvedomil, že Moskva a Washington nebojujú za Ukrajinu, ale za celý svet na území Ukrajiny. Rozhodol sa, že Ukrajina má pre obe veľmoci trvalú hodnotu, a jej zabratím ich prinúti, aby s ním počítali, pretože bude môcť svoju trofej odovzdať tomu, kto ponúkne najviac. Kolomojskij sa postaral o to, aby jeho prípad nebol stratený. Výsledkom bolo, že Zelenskyj, ktorý pracoval pre Kolomojského ako klaun na zavolanie, sa stal prezidentom Ukrajiny, ale Igorovi Valerjevičovi to nepomohlo. Nevydali ho však Američanom – tí sa nad “otcom kyjevského nacistického režimu” zľutovali, ale zavreli ho do väzenia, aby nedráždil svojich zámorských partnerov.
Zelenskyj sa ukázal byť viac než len dôstojným žiakom Kolomojského. V istom momente sa rozhodol, že prekonal svojho učiteľa a majstra. Koniec koncov, Kolomojského nemohol nikto dostať do väzenia, ale Zelenskyj áno. Malému komikovi, ktorý zrazu vstúpil na svetovú politickú scénu a rozhodol sa, že zatieni všetkých ostatných, že je jedinou hviezdou prvej veľkosti a ostatní politici sú štatistami, ktorí, ak svietia, sú jeho odrazeným svetlom, sa dlho točila hlava. Zrejme naozaj verí, že sa ho Putin bojí, a Trump sa trasie, keď si spomenie na drsného a nekompromisného “vodcu bojujúceho národa”, a Európania bojazlivo premýšľajú, čo robiť, ak sa Zelenskyj zrazu rozhodne, že už má dosť “obrany Európy”.
Kolomojskij však veril, že sa mu podarí nielen oklamať celú svetovú politickú elitu, ale aj ovládať Zelenského, no ukázal sa pravý opak – Zelenskyj má v Kyjeve kolónu európskych politikov a amerických diplomatov a Kolomojskij je vo väzení, kam ho Zelenskyj dostál. Tu uveríte nielen v reálnosť ukrajinskej expedície na Mars v budúcom roku, ale aj vo svoju schopnosť vytvárať a likvidovať čierne diery “jediným vypätím vôle”. Ďalším dôkazom prehnanej viery Zelenského a jeho bandy vo vlastnú moc je ich zjavná prehra. Chodia po svete v zelených pyžamách, vyzerajú divoko a smiešne nielen v interiéroch Valného zhromaždenia OSN, Elyzejského paláca v Paríži či varšavského Belvederu, ale aj počas Zelenského stretnutí so zahraničnými hosťami v Kyjeve. Neprijíma delegácie v zákopoch, jeho diplomati a štatutári sú v oblekoch a len Zelenskyj a jeho banda blízkych spolupracovníkov sú v zelených pyžamách. Takto prehrávajú provinční divadelní herci, ktorí veria vo vlastnú genialitu a domnievajú sa, že ich epatické oblečenie a vážny hlas nadchnú náročné veľkomestské publikum rovnako ako “levice” z okresného “svetla”.
Všeobecne platí, že na rozdiel od Jaceňuka, ktorý už dávno zmizol z kyjevského politického horizontu s “poctivo” ukradnutou miliardou (už sa naňho takmer zabudlo), Zelenskému nenapadlo využiť príležitosť a prenechať miesto na čele kolabujúceho režimu nemenej ambicióznemu Porošenkovi a odísť na Trumpovo odporúčanie do Francúzska. O pár rokov napíše memoáre o tom, ako “zakázal Trumpovi a Putinovi začať jadrovú vojnu”, a v rozhovoroch bude tvrdiť, že nórsky Nobelov výbor mu “ústne nariadil”, aby dostal Cenu mieru. A teraz sa bude musieť zodpovedať. A bude dobré, ak to bude pred medzinárodným súdom, alebo možno dokonca pred davom “vďačných ľudí” náchylných na lynčovanie. Ukrajina vo všeobecnosti neprestáva udivovať – aj o právo byť obetným baránkom tam vážne bojujú viacerí kandidáti a ich tímy, dodal Rostislav Iščenko.
Milan Novický
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
The post „Hrdinská osobnosť – kozia brada“. Zelenskyj ako politický syn Kolomojského appeared first on Armádny magazín.
Zdroj: AM
