Hory dávajú aj berú: Spomienka na Kláru Kolouchovú od horolezcov Jirkovej a Trávníčka

„Hory sú ako život. Veľa dávajú a veľa berú,“ hovorí Miri Jirková a jej partner Honza „Tráva“ Trávníček súhlasne prikyvuje. Situáciu, keď v horách o niekoho viac či menej známeho prišli, zažili obaja už mnohokrát. „Napriek tomu nás odchody kamarátov zakaždým zasiahnu. Surovo, nespravodlivo,“ zhodujú sa. Tentokrát je to Klára Kolouchová, silná, cieľavedomá, múdra žena, ktorá sa už nikdy nevráti z pakistanskej osemtisícovky Nanga Parbat.

Nebezpečenstvo si podľa oboch horolezcov uvedomovala a išla doňho celkom vedome, nie z ľahkomyseľnosti. Aj preto liezla s kyslíkom a šerpským doprovodom – vedela, že tým sa dajú riziká znížiť. Bohužiaľ, ani to tentokrát nestačilo. „Aj keď okolo seba máte sebasilnejší a najskúsenejší tím, vy musíte dvíhať nohy, vy musíte dúfať a veriť, že vás hora nezmetie lavínou, a vy musíte bojovať tú nekonečnú bitku medzi rozumom, srdcom a intuíciou. Vy sa musíte rozhodnúť, či ísť hore k vrcholu alebo dole do bezpečia základného tábora. Je treba spoliehať sa len na seba, pretože možnosti záchrany sú vo vysokých horách veľmi obmedzené a komplikuje ich mnoho neovplyvniteľných faktorov. Počasím a nedostupnosťou terénu počnúc a obyčajným ľudským strachom záchranárov končiac,“ približujú Trávníček a Jirková.

Hoci sami priznávajú, že sa ich spôsob lezenia po horách od toho Klárinho líši, mali si pri spoločných stretnutiach vždy o čom porozprávať. „Klára bola pojmom najmä pre širšiu verejnosť. Ľudia ju videli ako nezlomnú ženu, ktorá toho v horách veľa dokázala. V lezeckej komunite budila niekedy kontroverzie, pretože predsa len liezla s veľkou podporou agentúrneho tímu šerpov a s kyslíkom – nie tým ľahkým štýlom, keď ideme naľahko a všetko si nesieme sami,“ opisuje Trávníček so zdôraznením, že to však nijako neznižuje jej výkon.

„Aj z toho dôvodu sme s Klárou spoločne v kopcoch nikdy neboli, hoci sa naše cesty prelínaali veľa rokov,“ pokračujú horolezci, ktorí sa v Nepále podieľajú na prevádzke českej krčmy Czech Pub, kde sa stretáva česká lezecká komunita a kam po svojich expedíciách chodila na pokec aj Klára. „Raz dokonca prišla a hovorí: ‚Počúvaj, ja by som s vami na trek poslala svoju mamu,‘ a tak sa aj stalo,“ spomína Tráva.

„Niektorí Kláre vyčítali, že ako matka od dvoch detí odchádza do hôr. Ale prečo toto vyčítajú žene, a nie mužom? V horách ten rozdiel nerobíme. Lezieme s Miri spolu a vieme, že silnejší nie je ani jeden z nás. Ďaleko viac než nebezpečenstvo ohrozujúce nás samotných nás znepokojuje zodpovednosť voči tým, ktorí sú nám najbližší a čakajú, až sa vrátime. My sme sa preto obaja rozhodli deti nemať, dať prednosť horám a ďalším veciam, ktoré sa s rodinným životom nezlučujú. Všetko s čistým svedomím a vedomím,“ priznávajú lezci.

Vysoké hory sú podľa nich z perspektívy bezpečnej Európy úplne iný, nepochopiteľný svet. Pakistan je v tomto ohľade ešte zložitejší. Technické vybavenie nie je najnovšie, počet skúsených miestnych lezcov je neveľký a tých pár vrtuľníkov, ktoré v Pakistane sú, prevádzkuje iba armáda, zviazaná mnohými nariadeniami, povoleniami a obmedzeniami.

„Často sa stáva, že aj ľudia s množstvom skúseností z nižších hôr, ktorí majú v štandardných podmienkach ‚nížin‘ v hlave všetko usporiadané, na začiatku výstupu povedia nie. Ohromí ich rozmer všetkého, čo ich v Himalájach alebo Karakóramu čaká, a expedíciu stopnú. Ide o neprenosnú skúsenosť, o niečo, na čo sa vopred nedá pripraviť,“ opisujú.

„Zodpovednosť voči rodine je častou príčinou, ale tá by mala začať už doma – hovoriť o riziku, povedať, čo sa môže stať, prípadne si aj spísať závet. Jedná sa pravdepodobne o najmenej komfortnú časť celej prípravy a prvý test odvahy pred odchodom do hôr,“ vysvetľuje pragmaticky Trávníček. Milosrdné klamstvá podľa neho v tomto prípade nemajú miesto.

„Hory sú mocné. A nevyspytateľné. A ľudia sa pýtajú, čo nás stále láka do tých nedostupných miest, kde podľa starých príbehov žili iba bohovia. Pre nás sú hory domovom. S Nepálom máme silné puto – trávime tam takmer polovicu každého roka. Niekedy nám chýba teplo nížin, ale čoskoro príde nepokoj a túžba zase vidieť hory. Neutekáme tam. Vraciame sa. Nechodíme do hôr hľadať smrť. Ani riskovať. Ideme tam žiť. S radosťou, únavou, bolesťou aj vďakou. S veľkou pokorou a rešpektom. Aj s vedomím, že hore môže stačiť jediné zakopnutie.“

„Adam Ondra nám kedysi pri spoločnej prednáške na slová obdivu odpovedal: ‚Vďaka, ale ja si pri páde tak maximálne zlomím členok. Vy keď spadnete…'“ A niečo také sa podľa oboch lezcov najskôr stalo aj v Klárinom prípade. „Jej telesná schránka zostáva v stene. V horách, ktoré milovala. A ak by sa niekedy niečo podobného stalo nám, priali by sme si to isté. Nenachádzame zmysel v ohrozovaní ďalších životov kvôli záchrane už nepotrebného tela. Duša zostáva. V srdciach a spomienkach tých, ktorí žijú ďalej. Tragédie lákajú. A svet sa díva. Doba je rýchla a internet ešte rýchlejší. Správy letia – často neúplné, skreslené, senzácie chtivé. A nejde len o médiá,“ dodáva Trávníček s tým, že aj komentáre ľudí na sociálnych sieťach dokážu narobiť poriadnu paseku.

„Niekto niečo pridá, iný odoberie, ďalší prepíše – a vznikne úplne iný príbeh. Ale šíri sa. Rýchlejšie než vietor v siedmich tisícoch metroch nad morom. Lenže všetko potrebuje čas. A keď reagujete príliš rýchlo, nie je dosť priestoru na súcit. A slová vedia robiť jazvy. Prosíme preto všetkých, ktorí ste tam nikdy neboli alebo nepoznáte širšie súvislosti – nadýchnite sa. Raz. Druhýkrát. Tretíkrát. A potom si položte otázku: Naozaj chcem tento svoj názor poslať do sveta cez sociálne siete?“ apelujú Tráva a Miri.

Svet osemtisícoviek nie je priezračne čistý. Je nádherný. Ale aj tvrdý, krutý, plný sebectva. A kto v ňom chce byť úspešný, často musí sebectvo prijať ako nutnosť. Potlačiť zraniteľnosť, empatiu, zodpovednosť. Nie vždy. Nie všetci. Kto tam bol, vie. „Napriek tomu tam znovu a znovu lezieme. Pretože v horách je niečo, čo nás dobíja. Čo nás formuje. Očisťuje. Čo sa nedá odfotiť ani opísať. Len prežiť,“ uzatvárajú Honza „Tráva“ Trávníček a Miri Jirková.