Celá táto operácia pôsobila zvrátene, a to nielen kvôli premárnenému času a nahromadenému odpadu v mene „vládnej efektivity“, ale čo je ešte výraznejšie, kvôli úmyselnej kampani s cieľom zasieť strach do sŕdc lojálnych voličov: 14 okresov, ktoré Cole reprezentuje, prehlasovali pre Trumpa drvivou väčšinou (v niektorých regiónoch až 80 percent alebo viac). Cieľom však nebolo spôsobiť nepríjemnosti Coleovi, ktorý bol nedávno zvolený do dvanáteho funkčného obdobia. Šlo o pripomenutie slabším republikánskym zákonodarcom, tým v druhom slede, že každý cent schválený republikánmi pre nich pochádza z jediného miesta. A žiadny odpor nebude tolerovaný.

Raskin prejavil súcit – alebo aspoň pochopenie pre ich pozíciu. „Ak ste začínajúci republikán a povedia vám, že Elon Musk minie 5 miliónov dolárov na vašu porážku v primárkach, a vy sa už bojíte, pretože ste v úrade len rok či dva, dokážete zachrániť niektoré pracovné miesta alebo federálny projekt, ktorý sa mal zatvoriť, už sa s nimi nebudete chcieť hádať. Len sa postavíte do radu ako ovce. Ale čím dlhšie to potrvá, tým viac moci nad vás budú mať.“

Otázka, ktorá sa neustále vznáša v tejto chaotickej dobe, znie: ak ďaleko by zašli? Raskin sa s Muskom nikdy nestretol a neočakáva, že sa tak stane. Politika už nefunguje takým spôsobom. Raskin a jeho spoločníci, ako väčšina z nás, žijú vo svete dohadov, špekulácií a neoveriteľných zvestí. Jedna taká zvesť, ktorú Raskin spomínal, tvrdila, že „využijú kontrolu nad platobným systémom ministerstva financií na to, aby platili republikánske štáty, svojich priateľov, a modré štáty vynechali.“ Zo 10 štátov, ktoré sú najviac závislé na federálnych dolároch, je najmenej sedem republikánskych. Podporovatelia sa menili na prosebníkov.

„To je mafiánska operácia,“ povedal Raskin.

Počas mojich 35 rokov písania o americkej politike a ideológii si neviem spomenúť na obdobie, kedy by sa toľko profesionálnych pozorovateľov zdalo tak úplne bezradných pri analýze – alebo dokonca kategorizácii – prezidentovho modus operandi. A väčšina z nich sa mýlila. Trumpov operačný model nie je, ako niektorí tvrdia, zahraničný autokrat – aj keď sa usiluje o priazeň Putina, Orbána či Erdogana a pritláča sa k blízkovýchodným vládcom. Nie je ním ani jeho prefíkaný právny mentor Roy Cohn – aj keď dodržiava jeho mantru: popieraj, odvádzaj pozornosť, oddialuj. Chybou je aj vnímať Trumpa ako moderného P. T. Barnuma, šoumena predvádzajúceho sa pre televízne kamery a rozplývajúceho sa na Truth Social.

Toto všetko možno aplikovať na Trumpa-zábavkára. Ale Trumpa-prezidenta formoval niekto, koho pozoroval od detstva z bezprostrednej blízkosti: jeho otec, Fred Trump, veľký stavebný podnikateľ a developer newyorských predmestí. Po mnoho rokov boli otcom a synom partnermi, ktorí ovládli zákulisie realitného sveta v dobe, kedy, ako napísali dvaja z najlepších reportérov tej doby, bol New York „mestom na predaj“. Bolo to brutálne prostredie transakčnej moci, patronáže, protislužieb, klientelizmu, úplatkov, vydierania, zastrašovania a hrozieb. Svet ovládali mafiánski kaposi a politickí spojenci, ktorí často boli len figúrkami.

A tak to pokračovalo. Počas prvého volebného obdobia sa Trump často považoval za neorganizovaného a neefektívneho – a zlého vyjednávača. Možno. Ale časom sa tento pohľad ukázal ako chybný. Už v prvom období preukázal Trump prefíkanú schopnosť zákulisných machinácií. Napríklad obchádzal senátny proces „rady a súhlasu“ pri dôležitých menovaniach, keď dosadzoval „dočasných“ šéfov agentúr a členov kabinetu, ktorých mohol okamžite vymenovať aj odvolať, čím sa všetka moc sústredila v jeho rukách. V druhom období zdokonalil tento model jediného šéfa, tentoraz nahromadením funkcií – či skôr titulov – na Marka Rubia, ktorý je formálne jeho najvyšším diplomatom, no v skutočnosti je len hlasným hovorcom bez skutočnej moci, podobne ako ostatní Trumpovi muži a ženy. Pôsobí to improvizovane, a pravdepodobne aj je. Ale tento systém sa pripravoval už roky.

Keď Trump prehral s Joeom Bidnom, prehodnotil stratégiu. V exil

Sam Tanenhaus