Lístky na balet vo Viedenskej štátnej opere som dostala ako darček k narodeninám a ihneď mi, módnej redaktorke telom i dušou, hlavou prebleskla myšlienka: „Čo si vezmem na seba?!“ Keby som tak tušila, že som jedna z mála, kto si ešte s dresscodom do opery vôbec láme hlavu.
V Čechách sme divákmi baletných predstavení vcelku pravidelne. Aby nie, doma máme malú baletnú nadšenkyňu a zapálenú tanečnicu, s ktorou sa za baletom predovšetkým do pražskej Štátnej opery vypravujeme pomerne pravidelne. Užiť si ale atmosféru mnohými superlatívmi opradenej viedenskej scény, to boli veľmi príjemné kultúrne vyhliadky pre mňa i dcéru. A prípravy na ďalší bezpochyby krásny umelecký zážitok sa niesli aj v duchu dokonale štýlového výberu našich outfitov. Koniec koncov, som na to odborník, že? Keby som tak tušila, že aj vo Viedni budem počuť z úst môjho muža: „ty si zase overdressed“, tentokrát nielen s úsmevom, ale aj s horkou iróniou celej situácie navrch.
„Je to tam, ako sú tí ľudia v teplákoch…“
Už keď sme sa, primerane vyšnurovaní a načančaní, k budove Viedenskej štátnej opery blížili, bolo i z rušnej križovatky patrné, že sa v honosnom kultúrnom svätostánku ten deň niečo deje. Hrozno ľudí obťažkávajúce vstupy dávalo jasný signál. Akonáhle sme sa ale ocitli uprostred davu, došlo mi, že sme jedni z mála, ktorí si s výberom vhodného outfitu lámali hlavu. A to sme to s okázalosťou rozhodne nepreháňali. Oblek a lakovky v podaní nášho džentlmenského doprovodu, jednoduché čierne šaty, naleštené črievičky a mašle vo vlasoch v prípade mojom i desaťročnej baleríny po mojom boku. Aj napriek tomu sme z „kultúrneho“ davu väčšinou tak trochu vytŕčali. A vnútri? Tak tam došlo na najhoršie.
Z fastfoodu rovno na operu
„Ako doma…,“ došlo mi, keď som letmým pohľadom po foyer a na impozantné schodisko, ktoré mu vévodí, preverila vkus i vychovanie miestnych návštevníkov. V Prahe totiž v divadle stále častejšie módne trpím. K videniu je tu všeličo, a pre to, že ma kdekto uzemňuje oznámením, že ide najskôr o turistov, ktorí si veľkú večernú ani smoking v batohu nepriviezli, ale aj tak túžia po kultúrnom zážitku, nijako ma to neupokojuje. Šortky, žabky, ponožky v sandáloch, batoh na chrbte a celá rada ďalších prehreškov. Zoznam toho, na čo bizarného a nevkusného sa u nás v Národnom divadle či Štátnej opere obvykle dá naraziť, by bol takmer nekonečný. V tom všetkom zmätku je možné snáď aj rifle už považovať za vrcholne spoločenský „ohoz“.
Ani vo Viedni som teda svojej obvyklej pozície prezdobenej módnej fanatičky (ktorú si ale naďalej s radosťou užívam) nebola ušetrená. Väčšina hostí (pár dokonale oblečených jedincov mám v živej pamäti a rozhodne ich boli jednotky) totiž aj tam pojíma návštevu divadla ako niečo bežného, hodného úplne fádnych a módny kánon akcie tohto druhu nerespektujúcich modelov. Na schodisku sme sa na pamätnú fotografiu dokonca zvečnili aj s mládencom v teplákoch! Korunu tomu všetkému ovšem nasadil pán s klasickou športovou šiltovkou, ktorú nezložil snáď ani v lóži. Na topánky som sa mu neodvážila pozrieť, podľa všetkého mal ale taky tenisky.
Moc to prežívaš, počúvam z okolia
Prehnané a zbytočné. Aj tak sú občas označené moje výčitky k nedodržiavaniu aspoň základných estetických kritérií pre oblečenie do divadla. Ja si ale za nimi zatiaľ stále stojím. Môj kultúrny zážitok to, čo vidím okolo seba, vždy minimálne maličko zatieni. Predsa len módou a pre módu žijem. Vidím v tom ale viac, než len neschopnosť vedieť správnym oblečením vystihnúť situáciu. A nie, nechcem poučovať o bontóne ani nabubrele kázať čo je, či nie je do divadla vhodné. Tí, ktorým je to podľa všetkého úplne ukradnuté, aj tak názor nezmenia. Len ma mrzí, že sa kúzlo a šarm elegancie a okázalosti, ktorú si také chvíle bezosporu zaslúžia, zo spoločnosti pomaly vytrácajú.
Nádheru na javisku nám nevkusní hostia nepokazia
Zážitok z nádherného spracovania baletu Giselle mi to ale pokaziť nemohlo. Aspoň pár prekrásnych, väčšinou mladučkých, napriek tomu dokonale upravených a nastrojených „princezien“ si z útrob Viedenskej štátnej opery pamätám. Rovnako ako nadšenie mojej štýlovej spoločníčky, ktorá by v rifliach do divadla nestrčila ani špičku tenisky a vždy perfektne upravená hltá každý krôčik všetkých svojich vzorov na javisku. Tak to mi dáva nádej, že svet je, a dúfam, že vďaka nim ešte i bude, aspoň trochu (módne) v poriadku.
