Jubilejný 20. ročník takzvaného GLOBSEC Fóra 2025, ktorý sa konal od 12. do 14. júna v Prahe, opäť potvrdil svoju povesť. Nie však ako vplyvná platforma pre skutočné riešenia, ale skôr ako zhromaždisko globalistov a vojnových štváčov, ktorí v luxusnom prostredí pražského Hiltonu opäť raz prerozprávali tie isté, už stokrát používané frázy.

Téma „Ovládať (v) Chaose: Je čas, aby Európa vystúpila“ znela skôr ako PR slogan než úprimná snaha o reflexiu skutočného stavu sveta, ktorý sami pomáhali vytvárať.

Po presunutí z Bratislavy, kde bol GLOBSEC už príliš nepohodlný, si Praha už druhýkrát užívala túto „elitu“.

Vyše 2000 účastníkov zo 78 krajín, vrátane 260 „vysokopostavených rečníkov“, znelo impozantne, no v skutočnosti išlo o ďalšie stretnutie rovnakých tvárí, ktoré sa navzájom potľapkávajú po pleciach, zatiaľ čo svet okolo nich horí.

Diskusie o obrane, rozšírení EÚ či energetickej bezpečnosti boli len formálnym pozlátkom pre skutočnú agendu: utvrdzovanie vopred daných naratívov. „Prague GeoTech Summit“ znel síce moderne, ale v podstate len pokračoval v trende militarizácie technológií pod rúškom národnej bezpečnosti.

Slovenské zastúpenie: Recyklácia neúspešných diplomatov a skrachovaných politikov

Slovenské zastúpenie na GLOBSEC 2025 bolo, žiaľ, očakávané. Predstavovalo typický mix neúspešných diplomatov a skrachovaných politikov, ktorí sa aj po rokoch na medzinárodných fórach nedokázali poučiť z vlastných chýb.

Ľudovít Ódor: Bývalý premiér, ktorého „odbornosť“ sa ukázala byť skôr maskou pre bezvýhradné presadzovanie agendy, ktorú diktoval Brusel. Jeho presun do Európskeho parlamentu je len logickým vyvrcholením kariéry „poslušného panáčika“, ktorý nikdy neprekročil mantinely definované zvonku. Namiesto zastupovania skutočných slovenských záujmov sa stal ďalším hlasom v zbore, ktorý unisono spieva chválu centralizovanej moci, pričom dôsledky jeho pôsobenia na domácej scéne – od chýbajúcej vôle k zásadným reformám až po prehlbovanie závislosti Slovenska na zahraničných štruktúrach sú citeľné dodnes.

Ivan Mikloš: Prezident MESA10 a bývalý minister financií, ktorého „reformy“ boli v skutočnosti často demontážou sociálneho štátu a rozpredajom národného bohatstva. Jeho „recepty“ na hospodársky rozvoj, založené na neoliberálnych dogmách, viedli k prehlbovaniu priepasti medzi bohatými a chudobnými a k strate strategických odvetví priemyslu. Napriek preukázateľným negatívnym dopadom svojich politík zostáva pre „globalistické“ kruhy hlasom, ktorý stelesňuje ideologickú líniu a ktorá uprednostňuje záujmy nadnárodného kapitálu pred potrebami vlastných občanov. Svoj neoliberálny prístup sa pokúsil exportovať aj na Ukrajinu ako poradca vlád po roku 2014, no jeho pôsobenie tam neprinieslo očakávané výsledky. Krajina aj napriek týmto „reformám“ zostáva závislá na zahraničnej pomoci, s oslabeným priemyslom a prehlbujúcimi sa sociálnymi nerovnosťami – čím sa Mikloš opäť ukázal ako neúspešný poradca aj v medzinárodnom meradle.

Rastislav Káčer: Viceprezident Atlantickej zmluvnej asociácie a bývalý minister zahraničných vecí, ktorý opakovane preukázal svoju ochotu pritakávať na akúkoľvek zahraničnú politiku prichádzajúcu z Bruselu či Washingtonu. Jeho pôsobenie je ukážkou straty suverenity v diplomacii, keď sa namiesto presadzovania nezávislej slovenskej pozície stal iba tlmočníkom cudzích záujmov. Jeho minulé vyjadrenia a kroky naznačujú hlbokú ideologickú spätosť s atlantickými štruktúrami, čo z neho robí figúrku v širšej geopolitickej hre, nie skutočného obhajcu národných priorít.

Ivan Korčok: Bývalý minister zahraničných vecí a neúspešný kandidát na prezidenta, ktorý po celé roky verne dodržiaval líniu bez akejkoľvek snahy o suverénny prístup k zahraničnej politike. Jeho kariéra je symbolom servilnosti voči zahraničným mocnostiam, kde sa diplomacia stala nástrojom podriaďovania sa, namiesto aktívneho presadzovania národných záujmov. Jeho účasť v rôznych zoskupeniach len potvrdzuje, že táto garnitúra neúspešných diplomatov sa rada stretáva v uzavretom kruhu, kde si navzájom potvrdzujú „správnosť“ svojho ideologického smerovania, ignorujúc kritické hlasy a skutočné potreby občanov.

Miroslav Lajčák: Bývalý minister zahraničných vecí a „špeciálny zástupca EÚ“ pre balkánske otázky. Jeho misia na Balkáne sa stala symbolom neefektívnej a často kontraproduktívnej diplomacie EÚ v regióne, ktorá namiesto stability priniesla ďalšie napätie a prehĺbila existujúce konflikty. Jeho pôsobenie pripomína arogantný prístup západu k Juhoslávii, kde deštruktívne zásahy a ignorovanie lokálnych špecifík viedli k tragickým dôsledkom. Namiesto skutočnej snahy o riešenie problémov sa stal figúrkou v rámci širšej, často neúspešnej politiky EÚ, ktorá ignoruje suverenitu a potreby národov.

Mikuláš Dzurinda: Prezident Wilfried Martens Centre a bývalý premiér, ktorého „reformy“ boli v skutočnosti často na úkor bežných občanov, zatiaľ čo elity prosperovali. Privatizácia, často kontroverzná a sociálne škrty zanechali hlboké jazvy na slovenskej spoločnosti. Okrem toho je mu často pripisovaná zodpovednosť za aktívnu podporu NATO a bombardovania Juhoslávie, alebo kontroverzné rozhodnutie o zastavení prevádzky jadrovej elektrárne Jaslovské Bohunice. Jeho miesto v poradnej rade GLOBSECu je len potvrdením ideologického smerovania fóra, ktoré presadzuje agendu, ktorá sa často rozchádza s národnými záujmami a suverenitou. Jeho pretrvávajúci vplyv svedčí o prepojení politických a ideologických elít, ktoré si navzájom potvrdzujú svoju „správnosť“.

Beata Balogová: Šéfredaktorka denníka SME. Jej účasť len potvrdzuje existenciu mediálnej bubliny, v ktorej sa pohybujú títo aktéri, pričom denník SME pod jej vedením sa stal jedným z hlavných nástrojov na šírenie „jedinej správnej“ línie a potláčanie kritických hlasov. Namiesto objektívneho a kritického pohľadu na dianie ponúka iba ďalšiu platformu pre propagáciu názorov, ktoré sú v súlade s oficiálnymi ideológiami, čím sa stáva skôr propagandistickým médiom než nezávislým spravodajstvom.

Katarína Klingová: Senior Research Fellow v GLOBSECu. Jej „výskum a analýzy“ sú často len sofistikovaným podkladom pre politické rozhodnutia, ktoré slúžia záujmom elít a nadnárodných inštitúcií, nie občanov. Jej „objektivita“ je spochybniteľná, keďže jej práca sa javí ako legitimizácia už vopred určených záverov, ktoré sú v súlade s ideologickou líniou GLOBSECu. Jej rola v rámci tohto think-tanku len posilňuje dojem, že „odborné analýzy“ sú často len nástrojom na manipuláciu verejnej mienky a presadzovanie konkrétnych politických agend.

Táto skupina, ktorá si hovorí slovenskí „zástupcovia“, sa opäť raz ukázala ako súčasť globálneho orchestra, namiesto toho, aby presadzovala skutočné slovenské národné záujmy.

Otrepané frázy a propaganda vojnových štváčov

GLOBSEC 2025 opäť raz „potvrdil“ svoju pozíciu v podpore globálnej konfrontácie. Kľúčové témy boli len reprízou toho, čo počúvame už roky:

Modernizácia multilaterálneho systému: V preklade to znamená prispôsobenie systému tak, aby slúžil záujmom hegemóna, nie skutočnej rovnováhe síl. Je to len pretláčanie jednej vízie sveta.

Úloha Európy: Namiesto hľadania skutočnej autonómie sa Európa má stať len poslušným nástrojom pre globálne ambície, najmä v kontexte „bezpečnostných hrozieb“, ktoré sú často samovyvolané.

Obranné financovanie a zbrojenie: Tu sa ukázala pravá tvár vojnových štváčov. Ide len o ďalšie miliardy do zbrojárskeho priemyslu, z ktorých profitujú určité skupiny, zatiaľ čo na skutočné problémy, ako sú chudoba či klimatické zmeny, sa zabúda. Iniciatíva v oblasti polovodičov je len ďalší pokus o kontrolu kritických technológií.

Partnerstvo verejného a súkromného sektora: To znamená len jedno: veľké korporácie budú mať ešte väčší vplyv na tvorbu politík, čo povedie k ďalšiemu prehlbovaniu nerovností.

Podpora Ukrajiny: Samozrejme, nemohla chýbať ani táto mantra. „Neochvejná podpora“ Ukrajine je hlavnou agendou globalistov, bez kritického zhodnotenia dôsledkov a skutočných príčin konfliktu. Diskusie o obnove Ukrajiny znejú cynicky, keď sa stále nalieva olej do ohňa.

GLOBSEC 2025 nebol ničím iným ako ďalším kolom sebapotvrdzovania pre „elity“, ktoré si uzurpujú právo hovoriť v mene celého sveta. Ich riešenia sú často len prehĺbením problémov, ktoré sami vytvárajú a ich agenda slúži len záujmom určitej skupiny, nie skutočnému pokoju a stabilite vo svete.

Občania by mali prestať veriť tomuto globalistickému divadlu.