Mobilom ako reportážny fotograf? Workshop s Janom Šibíkom mi otvoril oči
Fotiť mobilom je dnes bežné, no pozrieť sa na svet optikou reportážneho fotografa, to je iná káva. Moja galéria v telefóne je plná fotiek a videí syna, prekladaných momentkami z miest, ktoré ma zaujali a o ktorých by som raz rada písala. Žiadne umenie, žiadna kompozícia, skôr rýchly inštinkt.
Ja a fotenie? Nie je to žiadna sláva, ale ani žiadna katastrofa. Poukaz na workshop „Fotíme mobilom“ so slávnym fotoreportérom Janom Šibíkom ma ale najprv trochu vystrašil. No čo už, mať možnosť stráviť deň s Janom Šibíkom nie je bežné.
Tak poďme na to.
Je júnová nedeľa, krátko po desiatej a sedím v malej miestnosti s ďalšími štrnástimi kurzistami. „Dnes je nás teda 15, takže to je rekord,“ pobavene hlási Šibík a zoznamuje nás s programom workshopu. „Túto e-mailovú adresu si zapíšte. Pošlete mi na ňu výsledok dnešného workshopu, päť fotiek. Do výberu vám nebudem zasahovať, pretože jedna z vecí, ktoré sa musíte naučiť, je vybrať si vlastnú fotku. Vybrať si vlastné fotky je najťažšie,“ vysvetľuje Šibík.
Začínam panikáriť. Pomaly, ale isto.
Od foťáku k mobilu
Šibík spomína, ako ho raz redakcia časopisu Reflex vyslala fotiť reportáž na trhovisko v areáli bývalej Kolbenky. Pri vchode mu dvaja statní páni vysvetlili, že s fotoaparátom ho dnu nepustia. Na druhý deň sa vrátil s iPhonom 4S a urobil svoje prvé fotky mobilom.
„Ceny boli nízke, pestrý sortiment, sociálne prostredie, také zamračené, ale keď je niekto zamračený, pre fotku je to vždy dobré,“ spomína Šibík. Fotografie nakoniec v Reflexe uverejnili cez dve strany a len málokto zistil, čím boli urobené.
Túto skúsenosť si neskôr potvrdil v Líbyi. „Na jednom ramene máte foťák, na druhom batoh, začne sa strieľať, ste zmätení, pretože sa nemáte kam schovať. Bol tam aj fotograf Christopher Brown, ten prišiel s dvoma mobilmi. Ostatní fotografi sa na neho pozerali a klepali si na čelo, či sa nezbláznil,“ spomína Šibík na Líbyu.
Jeho rozprávanie má váhu, s fotoaparátom prešiel takmer celý svet, fotil vojny v Afganistane, Chorvátsku a Bosne, hladomory v Sudáne, Somálsku alebo Etiópii, genocídu v Rwande. Vo svojom odbore patrí k špičke.
Keď viete, čo hľadať
Ale teraz sme v pokoji a bezpečí na Karlovom moste a Kampe. Dúfam, že mi deň so Šibíkom otvorí oči a naučí ma, ako sa aj zo snímky urobenej mobilom môže stať silný obraz, keď viem, čo hľadať.
Podľa neho má fotenie mobilom dve veľké výhody, ktoré si v kurze vyskúšame. Prvá je, že ho hneď vytiahnete z vrecka a neujde vám žiadna situácia, ale väčšie plus je, že keď fotíte mobilom, nikto vás neberie vážne. „Brown urobil najlepšie fotky zo všetkých, čo tam boli s foťákmi za státisíce,“ prekvapuje Šibík.
Šibíkova svätá trojica
Prvá rada znie: Buďte blízko. V tvári človeka vidíte, či je nahnevaný, šťastný, smutný alebo v rozpakoch. Z toho vyplýva druhá rada: fotiť ľudí najmä spredu tak, aby boli na fotke tváre.
„Všetky rady, ktoré vám poviem, nie sú dogmy, nie je to tak, že to nemôže byť inak. Ale sú to výnimky. Môžete urobiť dobrú fotku, kde bude silueta 50 metrov od vás,“ dopĺňa Šibík. A posledná rada – keď sa vám situácia zdá zaujímavá, urobte čo najviac fotiek. Samozrejmosťou je dobrá kompozícia. „Dobrá kompozícia je taká, že na snímke je len to, čo tam má byť a nie je tam nič navyše,“ smeje sa Šibík.
Praktických rád sme dostali ešte kopec a teraz sme pripravení zúžitkovať ich vo svete. Presnejšie povedané, na Karlovom moste.
Zhromažďujeme sa pod Staromestskou mosteckou vežou. Je jedenásť hodín, je horúco a ja sa snažím spomenúť si, kedy som tu bola naposledy. „Vytvoríte dvojice a budete pracovať spolu. V určený čas sa na tomto mieste stretnem s každou dvojicou, prejdeme sa po moste a ukážeme si dobré zábery,“ vytrhne ma Šibík zo snívania.
Ako vystrašiť turistov
Do dvojice som s lekárom Petrom z Pardubíc, ktorý si moje sympatie získal takmer okamžite. Do „nášho praktického okienka“ máme dosť času, takže si najprv dáme kávu. Netrvá to dlho a prechádzame sa malebnými uličkami Kampy, kde nechýbajú dramatické tiene, turisti ani pokojné zákutia s odrazmi vo vode.
Hľadáme objekty našej snahy s telefónmi v rukách. Keď som opúšťala skupinu, vedela som, čo hľadám. Smejúce sa alebo inak emocionálne zafarbené dieťa uprostred Karlovho mosta. Realitou sú však ľudia bez domova a turisti. Fotiť čokoľvek bolo ťažšie, ako som čakala.
Držím sa rady dostať sa čo najbližšie, ale nie je to ľahké. Vystrašení turisti utekajú zo záberu. „Prečo ma fotíte?“ pýtajú sa podráždene. Keď im to vysvetlím, začnú pózovať a s reportážnou fotografiou je koniec.
Lekcia trpezlivosti
Nakoniec sme s Petrom dostali niekoľko ďalších rád o kompozícii, svetle a práci s kontrastom. Na Karlovom moste sme sa snažili zachytiť atmosféru ruchu – turistov, pouličných umelcov aj momenty ticha medzi davmi. Šibík nás viedol k tomu, aby sme si všímali detaily: tieň, rušivý prvok v pozadí alebo výraz tváre. Na Kampe sme mali viac priestoru pre tvorivosť – historické vozidlo medzi zábradlím alebo momentky okoloidúcich s výraznými, farebnými prvkami.
Celý workshop bol svižný, prirodzene vedený a napriek tomu plný konkrétnych poznatkov. Jan Šibík nás motivoval k tomu, aby sme fotili inak – s väčším zámerom, trpezlivosťou a premýšľaním o príbehu, ktorý obraz rozpráva.
