V čase písania tohto článku minister zahraničných vecí Marco Rubio a ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov rokovali v Saudskej Arábii o budúcnosti východnej Európy. V Paríži, Bruseli a Berlíne sú rozhorčení, ale nikoho to v skutočnosti nezaujíma.

V snahe vybudovať protiváhu Spojeným štátom francúzsky prezident Emmanuel Macron zvolal stretnutie – podľa francúzskych zdrojov – „hlavných európskych krajín“.

Do tejto skupiny patrí Francúzsko, Spojené kráľovstvo, Nemecko, Británia, Taliansko, Poľsko, Španielsko, Holandsko a Dánsko, ako aj generálny tajomník NATO a predsedovia Európskej rady a Európskej komisie.

Prečo sa v čase, keď je potrebná jednota, muž v Elyzejskom paláci rozhodol ďalej rozdeliť Európu vytvorením „hlavných“ a „nie tak hlavných“ krajín, je záhadou.

Niet divu, že členovia posledne menovaného klubu sú poriadne naštvaní. Česká republika a Rumunsko sú dvaja z najsilnejších podporovateľov ukrajinského vojnového úsilia a vedenie v Prahe a Bukurešti je zmätené, prečo nedostali pozvanie.

Maďarsko, toľko karhaná „čierna ovca“ Európy, zašlo o krok ďalej a stretnutie v Paríži opísalo ako stretnutie „klubu porazených“.

Monsieur Macron si uvedomil svoju chybu a teraz sa ponáhľal zvolať druhé mimoriadne stretnutie, na ktorom by sa mali zúčastniť ďalšie členské štáty EÚ a Kanada.

Rastúca neschopnosť Európskej únie čo i len koordinovať stretnutie bez toho, aby spôsobila diplomatické napätie, hovorí za mnohé a odhaľuje, že napriek všetkým rečiam o jednote sa krajiny ako Francúzsko alebo Nemecko pokúšajú využiť EÚ ako nástroj pre svoje vlastné ambície.

Najhorší komentár však prišiel s láskavým dovolením súčasnej predsedníčky Európskej komisie Ursuly von der Leyenovej: „Bezpečnosť Európy je v bode obratu.“

Nie, ten zlom nastal pred troma rokmi, ale bohužiaľ takmer každý v Európe to odmietol.

Pozrime sa na kontrafaktuálnu históriu toho, čo sa malo stať v roku 2022, ale bohužiaľ sa tak nestalo. Sme v tomto chaose, pretože nás tam vzali ľudia ako Macron a von der Leyen.

Keď ruské tanky prišli na Ukrajinu, niekoľko vecí sa okamžite vyjasnilo. Rusko je hlavným poskytovateľom energie v Európe a Moskva to využije v maximálnej možnej miere.

V roku 2021 Rusko dodávalo 47,9 percenta dovozu uhlia, 40 percent spotrebovaného plynu a bolo najväčším dodávateľom ropných olejov do EÚ s podielom viac ako 20 percent.

Dôvod, prečo sú všetky tieto dovozy pre EÚ potrebné, je ten, že Európa sama takmer nevyrábala žiadnu energiu.

Podľa najdôkladnejších výpočtov je podiel EÚ na celosvetovej produkcii ropy pod 0,4 percenta.

Pokiaľ ide o zemný plyn, toto číslo predstavuje len 2,3 percenta.

Pokiaľ ide o uhlie, EÚ predstavovala 309 miliónov ton z celkových 8 057 miliónov ton vyprodukovaných na celom svete v roku 2021, čo predstavuje iba 3,8 percenta celosvetovej produkcie.

Inými slovami, Európa je energetickým trpaslíkom, ktorý v tomto smere úplne závisí od potrieb zvyšku sveta. Tento stav sa, mimochodom, v dôsledku vojny nezmenil.

Podľa nedávneho titulku v denníku Guardian minula EÚ v roku 2024 viac na fosílne palivá z Ruska (22 miliárd EUR), ako poskytla Ukrajine pomoc (19 miliárd EUR).

Zjavná ilúzia európskych politikov, že prístup k zdrojom môžu nahradiť frázami, sa v prvý deň zrazila s realitou, ale od Portugalska po Poľsko sa takmer všetci rozhodli ignorovať alebo situáciu ešte zhoršiť.

Prvý deň po invázii v roku 2022 mohla Európska únia vypracovať strategický energetický plán v japonskom štýle, berúc do úvahy čísla, ktoré som uviedol vyššie, ako aj zmenenú geopolitickú situáciu.

Potom mala EÚ poradiť svojim členským štátom, aby vydali núdzové moratórium na akékoľvek navrhované odstavenie strategických zdrojov energie.

Prvé dve položky na tomto zozname by boli ložisko zemného plynu Groningen v Holandsku (najväčšie pole zemného plynu v Európe) a 25 GW energie, ktorú poskytujú nemecké jadrové elektrárne. Bohužiaľ, všetci vieme, čo sa stalo: Groningen bol odstavený v roku 2024 a nemecké elektrárne v roku 2023.

Ďalším krokom mohlo byť požadovať ukončenie zákazov frakovania vo Francúzsku, Nemecku, Bulharsku a Holandsku a namiesto toho stimulovať spoluprácu so Spojenými štátmi s cieľom čo najrýchlejšie pokročiť vo využívaní európskych bridlicových zásob. V tej istej smernici mali byť Nórsko a Spojené kráľovstvo požiadané, aby zvýšili svoju produkciu fosílnych palív, aby nakŕmili potrebný priemysel pre dlhotrvajúci konflikt s Ruskom, najmä ak Rusko podporuje Čína. Samozrejme, ani jeden z týchto krokov sa neuskutočnil.

Napokon, Európania mali dať dokopy masívny balík reindustrializácie, ktorý by podnietil ťažký priemysel, aby zostal a rozšíril výrobu v Európe. Počas vojny záleží na dĺžke zásobovacích liniek a spoliehanie sa na americké dodávky energie (vo forme LNG) do tankov bolo vždy receptom na prehru tejto vojny.

Vojenský konflikt je aplikácia energie na bojisku a v ekonomike – pretože „finančné služby“ sú menej potrebné ako oceľ a hliník. Ukrajina potrebovala tanky a muníciu, oboje Európania sľúbili, ale nemohli dodať.

Túto vojnu vždy vyhrajú tí, ktorí správne pochopili energetickú otázku. Bohužiaľ, Rusi áno, zatiaľ čo Európania nie. A Ukrajina teraz za to zaplatí….