„Vojnových zločincov treba potrestať. Ale národom musíme odpustiť. Inak ako civilizácia neprežijeme.“

Bola by to možno politická téma číslo jeden a ďalšia medzinárodná roztržka, keby sa nezačala uhorková sezóna a opoziční politici by sa neporozliezali po dovolenkách. Lenže (nanešťastie?) si ten výrok šéfa slovenskej diplomacie všimol denník Ukrajinská pravda a ukrajinský minister zahraničných vecí musel reagovať…

V nedeľnej relácii STVR O päť minút dvanásť Juraj Blanár diskutoval s opozičným poslancom Tomášom Valáškom o zahraničnej politike. Rozruch vyvolali tieto slová:
„Chceme, aby sa konflikt urovnal mierovou cestou. Musíme nájsť spôsob spolupráce s Ruskom a možno aj odpustenie si toho všetkého, čo sa udialo.“

Na toto vyjadrenie ministra zahraničných vecí Blanára zareagoval jeho ukrajinský kolega Andrij Sybiha, ktorý napísal:
„Juraj, ruský pocit beztrestnosti je hlavnou príčinou jeho zločinov. Je naivné očakávať, že zločinec prestane, ak mu bude jeho zločin namiesto potrestania odpustený. Naopak, Rusko udrie aj na druhé líce. A tí, ktorí v tejto vojne nikoho nestratili, nemajú právo robiť takéto vyhlásenia.“

Odpustenie je stará filozofická otázka, ale skôr, ako k nej poviem niečo hlbšie, chcem upozorniť na to, že základným problémom Blanárovho výroku je, že ho nepovedal ako politik a minister, ale ako hlboko veriaci praktizujúci kresťan. Ako človek by som s Jurajom Blanárom súhlasil v tom zmysle, že civilizácia môže prežiť iba vtedy, ak sa ľudia naučia navzájom si odpúšťať. No od člena vlády a oficiálneho predstaviteľa štátu je to trochu necitlivé.

V politike môže prísť odpustenie až po tom, čo o neho požiada vinník vedomý si svojich zločinov. Rusko ich však oficiálne popiera. Nevníma ukrajinskú bolesť a pocit krivdy. A minister Sybiha hovoril určite za mnohých Ukrajincov, že nikto nemá právo ich súdiť, ak neprežil uplynulé tri roky v ich koži. Potiaľto oficiálnu reakciu Kyjeva ľudsky chápem.

Lenže odpustenie nemožno celkom zatratiť. Je zaujímavé, že kým téma zmierenia bola pomerne často v centre západného myslenia, otázka odpustenia sa filozoficky začala riešiť až v druhej polovici 20. storočia. Tento pojem, ktorý je v Biblii kľúčový, bol takmer po celý vývoj západnej filozofie na okraji záujmu a v klasickom staroveku v plnom zmysle slova neexistoval.

Antický ideál sebaovládania po celé stáročia pracoval s veľkodušnosťou, zhovievavosťou či láskavosťou, ale zmysel odpustenia je celkom odlišný. Na rozdiel od udelenia milosti či veľkodušného gesta, ktoré vždy vytvára určitý vzťah podriadenosti a závislosti, odpustenie nie je viazané na spoločenské pravidlá a nie je vymáhateľné. V staroveku poznáme len jeho ritualizované prejavy.

Tak napríklad v gréckom antickom prístavnom meste Knidos (v dnešnom juhozápadnom Turecku) boli stĺpy, na ktoré ľudia vyrývali nielen priestupky, ktorých sa dopustili, ale aj svoje mená s priznaním viny. Vo východných náboženstvách nachádzame množstvo očistných procedúr ako je ponáranie sa do posvätných riek, o ktorom sa verilo, že vykúpi človeka z previnení, ak ich úprimne vyzná a oľutuje.

V hebrejskej tradícii sa v záujme zachovania etnickej a duchovnej čistoty Izraela ustanovil ako najvyšší sviatok práve Deň zmierenia (Jom kipur). Spôsob, akým formulujeme problém odpustenia, však v judaizme nemá riešenie, keď sa dotkneme holokaustu. Šoa zostáva ako dlh, ktorý nemôže byť vyrovnaný, ako nesplatiteľná pohľadávka, ako problém, z ktorého nemožno očakávať nijaké východisko, a už vôbec nie v podobe odpustenia.

A práve tu zdôrazňuje židovská filozofka Hannah Arendtová primát Kristovho posolstva. Podľa nej Ježiš Nazaretský zrejme ako prvý sprostredkoval praktickú účinnosť odpustenia v oblasti medziľudských vzťahov, ako prvý ho praktizoval, modeloval a definoval zmysel lásky práve v tejto rovine.

Vďaka tomu, že zaviedol prax odpustenia medzi ľuďmi, naštrbil vzťah závislosti medzi zmierením a odpustením. Boh už nie je jediný, kto môže alebo je dokonca povinný odpúšťať hriechy. Schopnosť vzájomného odpustenia musí byť mobilizovaná samotnými ľuďmi v ich vzájomnom spolubytí – až potom im môže odpustiť Boh.

Ježiš Kristus vám svojou smrťou odovzdal tú najvyššiu formu moci: jeho moc je odteraz vašou mocou, je to moc za hranicami spravodlivosti a zákona, totiž moc udeliť odpustenie, zmilovať sa nad blížnym – to všetko už nepatrí len vyvoleným sudcom a kráľom. Tá moc patrí vám všetkým. Už nie ste otrokmi spravodlivosti. Ste slobodní.

Najťažšie je začať dialóg. Tým, že odpustíme a zmierime sa, môžeme uskutočniť nemožnú zmenu – napríklad urýchliť príchod udalosti, ktorú však nemožno nijako vynútiť.

Ak máme nejakým spôsobom čeliť reálnej hrozbe nihilizmu a hodnotového relativizmu, ktoré drvia dušu dnešného človeka, potom jediné, čo nám ostáva, je opätovne premyslieť základné ľudské skúsenosti, ktoré sú v rámci všeobecného kultúrneho sprostredkovania tabuizované alebo celkom ignorované, a poukázať na ich pozitívne črty.

Zmieriť sa a dosiahnuť odpustenie je možno náročné, ale nikdy nie nemožné. Bez zmierenia a odpustenia nemáme v budúcnosti žiadnu nádej.

Blanár sa do tej budúcnosti pozeral, aj keď zabudol dodať, že každému odpusteniu musí predchádzať pokánie. Mám ho za to kritizovať? Za toto rozhodne nie.

K vyriešeniu súčasnej civilizačnej krízy na princípoch spravodlivosti sa nedá dospieť jednostrannými obvineniami bez pochopenia pocitov všetkých zainteresovaných ľudí s ich dočasnými úlohami obetí a vinníkov, bez vzájomného odpustenia a rešpektu.

Účelovo vymyslený výraz „ačohentizmus“ je len zbabelým a cynickým útekom od zodpovednosti za komplexné videnie problému, je primitívnou snahou odviesť pozornosť od nepríjemných súvislostí.

Keď sa toto všetko skončí, Ukrajinci sa budú musieť naučiť zniesť rozprávanie o masakri v Odese bez cynických úškľabkov a ruskí piloti sa budú musieť naučiť pozrieť do očí ukrajinských matiek, ktorých deti neboli len bezmenné ciele na zameriavači.

Amerika nikdy nebude veľkou, ak sa nedokáže ospravedlniť za japonskú Hirošimu, vietnamskú My Lai alebo irackú Fallúdžu.

A ak sa Židia nespamätajú, prídu nielen o morálnu silu holokaustu, prídu aj o vlastný štát. Lebo – nemýľme sa – štát, ktorý prakticky od začiatku svojej existencie pošliapava medzinárodné právo, napáda všetkých svojich susedov, systematicky vyvražďuje pôvodné palestínske obyvateľstvo, drží ich v neľudskom režime apartheidu a stratil akékoľvek zábrany, keď bez milosti strieľa do malých detí naťahujúcich krehké rúčky a vysilene prosiacich „Jesť… jesť“… – nie, takýto štát, ktorý sústavne ignoruje pravidlá svetového poriadku platné pre všetkých nemá právo na existenciu, ako to ukázala napríklad povojnová správa nad Nemeckom a Rakúskom.

Nový svet, ktorý povstane z tohto konfliktu, si už nebude môcť dovoliť tolerovať dvojaké štandardy, prehliadanie nespravodlivosti a pokrytectvo mocných. Ale tento nový svet nebude fungovať, ak sa bude živiť nenávisťou a túžbou po pomste, ako to už toľkokrát preukázala jakobínska, boľševická, fašistická či koloniálna diktatúra.

Chápem bolesť ukrajinského ľudu, pán Sybiha. Pomenujte príčiny. Potrestajte vojnových zločincov. Ale za zločin môže byť potrestaný len jednotlivec. Morálne je možné posudzovať osobu, nie kolektív. Je nezmyselné morálne obviňovať národ ako celok. To je spôsob myslenia, ktorý sa tiahne storočiami ako nástroj vzájomnej nenávisti národov.

Túto otázku neprijateľnosti kolektívnej viny už dávno vyriešil nemecký filozof Karl Jaspers v útlej knižočke „Otázka viny – príspevok k nemeclej otázke.“

Spôsob, akým ukrajinská diplomacia, Zelenského režim a jeho piata kolóna na Slovensku hovorí o Rusoch, je morálne i spoločensky neprijateľný. Nebudem poučovať Ukrajincov, aby uprostred bojov o vlastnú existenciu hľadali silu na odpustenie. To by bolo hlúpe.

Ale nebudem taký zhovievavý k domácej piatej kolóne, ktorá do ukrajinskej zástavy zabaľuje iba vlastnú šovinistickú až živočíšnu nenávisť k všetkému ruskému.

Bez odpustenia Európa neprežije. Bez odpustenia nás ovládne metafyzická vina ako absolútny nedostatok solidarity človeka s človekom. Bez odpustenia neprekonáme nejasnosť svojho myslenia skresleného zatrpknutosťou.

Ak sa nepretrhne reťaz zla, ocitnú sa víťazi tejto vojny a každej budúcej vojny v rovnakej situácii, v akej už boli ich bývalí nepriatelia a súčasní porazení. S nimi však tentoraz uviazne v bahne celé ľudstvo.

Krátkozrakosť myslenia súčasných vodcov je nesmiernym nebezpečenstvom. Pomsta vždy zasahuje vinníkov i nevinných. Ale tí druhý sú ľudia rovnako ako my.

Celým svojím životom sme viazaní na ich konanie a jeho dôsledky. Preto budem neustále opakovať, kým to nepochopí čo najviac ľudí:

V spore o to, kam sme sa dostali, niet nevinných.

Eduard Chmelár