Robert Fico a s ním celá vládna koalícia si zjavne nevie rady, ako odkomunikovať už hotové rozhodnutie podporiť šialených 5 percent HDP výdavkov na zbrojenie, a tak urobil to, čo vie v podobných situáciách najlepšie – vypustil návnadu neutrality. Už som písal, že túto tému nikdy nemyslel vážne, nikdy sa nad ňou nezamýšľal a odpútava ňou pozornosť – a ešte viac ma hnevá komunikácia ministra obrany Roberta Kaliňáka, ktorý si zjavne robí z ľudí bláznov, keď tvrdí, že neutralita neznamená vystúpenie z NATO. Navrhujem preto, aby sme prijali ich hru a donútili ich k serióznej diskusii o tomto probléme. Už minimálne 22 rokov ju dlhujeme občanom tohto štátu.
Starým neduhom verejnej diskusie na Slovensku je hystericky odmietať, škandalizovať a ostrakizovať všetky nové a nekonvenčné nápady bez toho, aby sa o nich viedla seriózna racionálna debata. Výsledkom je, že Slovensko si takmer nikdy nevyberie optimálny model vlastného rozvoja, ale uprednostňuje taký vývoj, ktorý je vždy skôr v záujme mocenského hegemóna v regióne v snahe zapáčiť sa mu.
Keď Ivan Mikloš v 360-ke pobúrene zareagoval na Ficovu úvahu o neutralite s tým, že „čo už je vlastizrada, ak nie toto“, treba mu rázne odpovedať: vlastizradou je predaj výnosných strategických podnikov štátu za 7-násobne nižšiu cenu do rúk inému štátu, zinkasovať za to polmiliardovú províziu a tváriť sa, že je to privatizácia. Až toto, čo sa dialo počas druhej vlády Mikuláša Dzurindu, v ktorej bol Ivan Mikloš vicepremiérom – až toto sa nazýva ekonomická vlastizrada. Ale vlastizradou rozhodne nie je a nikdy nesmie byť slobodná diskusia o slobodnej vôli občanov vybrať si vlastnú cestu.
Podľa prieskumu verejnej mienky vo februári 2003 požadovalo vyše 70 percent občanov vypísanie referenda o tejto otázke. Takmer 54 percent občanov by odmietlo vstup do NATO. Občianski aktivisti vyzbierali za mesiac takmer 200 000 podpisov, na čo Národná rada SR zareagovala tým, že 10. apríla 2003 v skrátenom legislatívnom konaní schválila vstup do NATO, hoci len 17 percent občanov si želalo, aby o takej závažnej otázke rozhodol parlament.
Vtedajší šéf diplomacie Eduard Kukan toto prekvapujúce náhlenie vysvetlil dosť trápne tým, že „vláda chce ubezpečiť členské štáty aliancie, že na Slovensku je silná politická vôľa“. Lenže žiadna taká vôľa tu nebola. O šesť dní sme zažili ďalší podraz. Na tlačovej konferencii sme spolu s Jánom Čarnogurským informovali, že petičný výbor za referendum o vstupe do NATO bude naďalej zbierať podpisy, aj keď rešpektujeme novú politickú realitu. Aké však bolo naše prekvapenie, keď na druhý deň vyšli všetky denníky s rovnakým titulkom „Chmelár s Čarnogurským to vzdali“. Hoci sme tento „hoax“ ihneď dementovali, žiadosť o tlačovú opravu bola márna. Zber podpisov z pochopiteľných dôvodov začal stagnovať.
Preto tvrdím, že do NATO sme sa dostali na základe podvodu a ignorovania vôle ľudu. A zdôrazňujem, že na vystúpenie z neho nepotrebujeme referendum, ktoré sa medzičasom stalo nefunkčným, ale rovnaké rozhodnutie, ktoré predchádzalo nášmu vstupu do tejto organizácie – hlasovanie nadpolovičnej väčšiny poslancov parlamentu.
O rizikách a nevýhodách vstupu do Severoatlantickej aliancie v tom čase nikto neinformoval. Do politických diskusií nepozývali žiadnych oponentov integrácie do NATO. Stalo sa to len raz. Moderátorka relácie Ring v Slovenskej televízii Anna Ghannamová nevedela nájsť medzi politikmi žiadneho kompetentného kritika Severoatlantickej aliancie. A tak jej ktosi – neviem už, kto to bol – pošepol moje meno. Meno absolútne neznámeho mladíka, ktorý dovtedy v televízii nikdy nevystupoval. Anka to riskla a výsledok bol šokujúci. Ten holobriadok Chmelár porazil svojho súpera, ostrieľaného politika Petra Weissa, v súboji na tri kolá v diváckom hlasovaní 3:0.
Moja argumentácia sa sústreďovala na vyvracanie bludov, ktoré počúvame z celého politického spektra aj dnes: že ak nevstúpime do NATO, nebude mať kto garantovať našu demokraciu, že sem nebudú prúdiť zahraničné investície, že budú musieť obnoviť povinnú vojenskú službu a že budeme musieť platiť na obranu mnohonásobne viac (aj 10 percent HDP).
Klamstvo o previazanosti vojenskej aliancie s demokraciou vyvracia viacero faktov. Predovšetkým Portugalsko pod vedením pravicového diktátora Salazara, ktoré sa stalo zakladajúcim členom NATO už v roku 1949. Ďalej Grécko, ktoré nevylúčili z aliancie ani po prevrate a nastolení pravicovej vojenskej diktatúry v roku 1967. A napokon autoritatívne Turecko, ktoré krvavo potláča akýkoľvek odpor a má vo väzení viac novinárov ako Irán a Čína dohromady.
Táraninu, že bez členstva v NATO nás budú obchádzať zahraničné investície, vyvracia už len fakt, že neutrálne štáty patria medzi ekonomicky najprosperujúcejšie krajiny Európy. Atraktívnosť pre investorov určujú celkom iné faktory, prevažne ekonomické a právne.
Povinná vojenská služba? Ďalšia lož. Tento strašiak sa objavuje pravidelne a je to hlúposť ako hrom. Povinná vojenská služba bola v čase nášho vstupu do NATO zrušená už niekoľko rokov (bol som pri tom, v mene desiatok občianskych iniciatív som o tejto otázke rokoval s vtedajším ministrom obrany Stankom), jej prípadné obnovenie je suverénnym rozhodnutím štátu a nesúvisí s odchodom zo Severoatlantickej aliancie. Príkladom je Írsko, ktoré má profesionálnu armádu a je neutrálnym štátom.
Najobludnejšie klamstvo je strašenie, že ak odídeme z aliancie, budeme musieť platiť oveľa viac, možno 7, 10 či 12 percent HDP na obranu. Skutočnosť je taká, že neutrálne krajiny vydávali na zbrojenie vždy výrazne menej ako štáty NATO. Už som spomínal, že za celých 21 rokov, čo sme v aliancii, bola obrana neutrálnych štátov významne lacnejšia, len v minulom roku investovalo Rakúsko do zbrojenia 1 percento HDP, Švajčiarsko 0,5 percenta HDP a Írsko len 0,4 percenta HDP.
Už som počul krajne demagogický argument militaristov, že Slovensko je v úplne inej situácii ako Rakúsko alebo Švajčiarsko, lebo ich ekonomiky sú výrazne väčšie a ich 1 percento je oveľa väčší objem peňazí ako naše. Ale to je smiešne. HDP je v tomto prípade rozhodujúcim ukazovateľom. Máme vari vydávať na obranu polovicu štátneho rozpočtu ako banánová republika len preto, aby sme sa priblížili absolútnou sumou k spojencom? Nemá nijaký význam, aby Slovensko budovalo plnohodnotnú útočnú armádu so stovkami tankov a stíhačiek, potrebujeme nanajvýš nevyhnutnú techniku na vlastnú obranu. Všetko ostatné nezvyšuje našu bezpečnosť, ale zisky zbrojárskych firiem.
Najsilnejším argumentom odporcov neutrality je skutočnosť, že tento status vám musia garantovať veľmoci,. To v súčasnosti vôbec nie je zaručené. Ale rovnako treba upozorniť, že o tom za Slovenskú republiku nikto seriózne nerokoval. Takže odpoveď, že nikto nám nič negarantuje, beriem len v tom prípade, ak prebehnú seriózne rokovania najvyšších predstaviteľov štátu so svojimi zahraničnými partnermi o tejto otázke.
To isté platí aj o iných možnostiach. Rovnako provokatívne sa dá nastoliť otázka zrušenia armády. Kostarike, ktorá sa k tomuto kroku odvážila pred desaťročiami, tento krok ekonomicky a sociálne výrazne pomohol. Ďalšou možnosťou je islandská cesta: Island je členom NATO, ale nemá armádu. Namiesto toho mal na ostrove vše 50 rokov vojenskú základňu USA. Tá bola síce oficiálne uzavretá v roku 2006, ale po roku 2014 sa sem Američania „z dôvodu vzrastajúceho napätia s Ruskom“ opäť vrátili, hoci obyvateľstvo to nevidí rado.
Netvrdím, že neutralita je najlepší model. Ale zdôrazňujem, že je to legitímna téma, o ktorej treba triezvo, odborne a najmä pravdivo diskutovať. Ak sa o tejto otázke mlčí, potom málokto vie, že neutrálny charakter štátu rehabilitovali už závery summitu EÚ v Seville v júni 2002, ktoré označili neutralitu za legitímnu odpoveď na vzrastajúci medzinárodný terorizmus. Netajím sa, že vždy som bol odporcom Severoatlantickej aliancie ako archaickej štruktúry, ako historického reliktu studenej vojny, ktorý mal zaniknúť spolu s Varšavskou zmluvou. Okrem toho rehabilitáciu vojenských aliancií, ktoré viedli k prvej svetovej vojne, považujem za výrazný krok vzad. Nie je dôvod uprednostňovať zastarané antagonistické formy spoločnej sebaobrany pred zdokonaľovaním globálneho systému kolektívnej bezpečnosti.
Je potešiteľné, že si to začína uvedomovať aj taliansky minister obrany Guido Crosetto, ktorý v piatok vyhlásil, že Severoatlantická aliancia už nemá dôvod na existenciu, Západ už nie je stredom sveta a Európska únia na globálnej scéne nemá žiadnu váhu. Znie to ako výkrik „Kráľ je nahý!“ z Andersenovej rozprávky o cisárových nových šatách, pretože toto už všetci dávno vieme, len politici sa to neodvažovali vysloviť. Mier sa dá podľa Crosetta dosiahnuť už len zapojením štátov globálneho Juhu do bezpečnostných štruktúr, pretože ak sa nedohodneme na pravidlách platných pre všetkých, nikdy nedosiahneme cieľ, ktorým je bezpečnosť. „Svet sa zmenil, čas Európskej únie sa skončil a hovorím to so smútkom. Európa je menej ako Čína, menej ako India a už aj menej ako Izrael.“ Dokážeme sa nad takýmito slovami aspoň zamyslieť alebo ich len pobúrene odvrhnúť ako „škandálózne“ (ako to zvykne robievať prostoduchý Miško Šimečka)?
Rozširovanie NATO som považoval za obrovskú strategickú chybu, lebo som si bol od začiatku vedomý toho, že v nejakom bode musí naraziť na záujmy Ruska a stane sa destabilizujúcim faktorom. V tomto som mal rovnaký názor ako legendárny šéf americkej diplomacie Henry Kissinger alebo architekt studenej vojny George Kennan. Navyše som si vedomý, že NATO je neefektívna zastaraná štruktúra, ktorá bezpečnosť neúmerne predražuje a v prípade krízy hrozí skôr novou „Mníchovskou zradou“, keďže slávny článok 5 nám v rozpore s propagandou žiadnu automatickú vojenskú pomoc spojencov nezaručuje.
Preto považujem vyhlásenia politikov k výročiu odchodu okupačných vojsk z ČSFR, že teraz nám už žiadne nebezpečenstvo nehrozí, lebo nás chráni NATO, za tragicky naivné. Lenže čo sa týka Slovenska, v tejto fáze už pre mňa nie je optimálnym riešením neutralita (lebo mojím záujmom je bezpečnosť našej vlasti zvyšovať, nie znižovať), ale nová bezpečnostná štruktúra, ktorá by zahrnovala všetkých, vrátane Ruska, ako to žiadala parížska Charta pre novú Európu z novembra 1991. Ale opakujem, že v prvom rade musíme byť schopní o bezpečnosti Slovenskej republiky otvorene, nezaujato a s nadhľadom diskutovať.
Eduard Chmelár
