Je už neskorý večer, keď sa dostaneme do našej izby. Môj otec, ktorý sa zdal ešte pred chvíľou unavený z cestovania – prekonali sme dlhú cestu z Bombaja do Londýna v ten istý deň – je teraz nabudený a rozkladá mapu, ktorú sme dostali pri registrácii, na stole, aby sme si rýchlo prešli pohľad na panorámu mesta. Potom vytiahne z ruksaku pero a malý kúsok papiera (z ktorého sa vykľuje dlhý zoznam miest, ktoré musíme v Edinburghu vidieť). Samozrejme, jablko nepadá ďaleko od stromu a aj ja som si urobila domácu úlohu, pričom som si zapísala očarujúce ulice, múzeá a architektonické divy, ktoré povzbudia moju vnútornú umelkyňu.

Keď krúžkujeme miesta na mape, všimneme si, že väčšina z nich je zoskupená v uličkách (wynds) stredovekého Starého Mesta s typickým pôdorysom pripomínajúcim rybiu kosť a v neoklasicistickom Novom Meste s jeho výraznou šachovnicovou štruktúrou a rozsiahlymi námestiami. Môj otec má síce vyše 60 rokov, ale jeho nepokoj by sa mohol rovnať nepokoju dieťaťa. Po 36 rokoch strávených s ním som taktne zvládol mechanizmy zvládania. „Aj keď je Edinburgh trochu kopcovitý, vyzerá pomerne kompaktný a dá sa prejsť pešo,“ hovorím a naznačujem svoju preferenciu objavovať pokojným tempom po vlastných nohách, namiesto toho, aby som sa ponáhľala sem a tam v taxíkoch.

Na nasledujúce ráno sa prebúdzame do slnečného svitu a modrej oblohy. Naplním svoju nákupnú tašku občerstvením a orechmi – jedlo je pre môjho otca prioritou – skicárom, sadou vodových farieb a ďalšími základnými vecami, ktoré budem potrebovať, aby som prežila to, čo, ako viem, bude 48-hodinový maratón prehliadok.
Shikha Shah