DRAHÁ FOTEČKA, DRAHÁ VEČERA A DRAHÉ SLOVENSKO
Naozaj ma už unavuje ten politický folklór na domácej scéne, v ktorom o nič nejde, len o poníženie súpera. Ťažko sa mi počúvajú bludy o „medzinárodnej izolácii Slovenska“ z úst progresívcov, ktorí zámerne, napriek opakovane pripomínaným faktom, ignorujú, že slovenský premiér, ktorý sa stretol s toľkými svetovými štátnikmi ako žiaden iný, ktorý pravidelne rokuje so svojimi partnermi na Európskej rade, ktorý intenzívne komunikuje s nemeckým kancelárom, ktorý má veľmi dobré vzťahy s talianskou premiérkou (utužené aj na oficiálnej štátnej návšteve), s predsedom Európskej rady Costom a generálny tajomník NATO Rutte ho nazýva svojím priateľom – je všetko možné, len nie izolovaný.
Môžeme diskutovať o tom, či by Slovensko pri svojej „politike na všetky štyri svetové strany“ nemalo viac zintenzívniť západný vektor, ale nahrádzať racionálnu polemiku tupou propagandou nie je opozičná práca, ale záškodnícka činnosť. „Drahú fotečku“ si neurobil premiér pri dohadovaní investícií do našej energetiky. „Drahú fotečku“ si urobil Michal Šimečka s Emmanuelom Macronom pred voľbami, keď mu jeho podporu zrejme dodnes spláca nezmyselným pretláčaním francúzskeho biznisu (napríklad v jadrovej energetike) za každú cenu. Fico sa nechodí s Macronom fotiť do predvolebného albumu, Fico tam chodí rokovať o otázkach kľúčového významu (viď jeho avizovaná cesta do Paríža budúci týždeň). Alebo teraz namiesto konštruktívnej kritiky budú títo primitívi spochybňovať každý medzinárodný kontakt premiéra? Už je to únavné a úbohé.
V každom prípade, na správaní premiéra je veľa otázok, ktoré treba kritizovať alebo sa na ne prinajmenšom pýtať (keby sme mali kompetentnú opozíciu). Ak Robert Fico napáda Európsku úniu na stretnutí s Donaldom Trumpom (ktorý ju chce rozložiť), ak svojim voličom v lietadle na summit EÚ oznámi, že aj tak letí len na drahú večeru – ale na zasadnutí v Bruseli je ticho – nespráva sa ako štátnik, ale ako komentátor (aj to som prehnal, skôr glosátor). Je úplne správne, že je k fungovaniu EÚ kritický, ale ak jedným dychom dodá, že je rád, že sme v EÚ, no tak svoje výhrady a najmä návrhy na zlepšenie má predniesť tam, kde sa o týchto veciach rozhoduje, a nie ohovárať partnerov za chrbtom. To je zbabelé a hlavne zbytočné.
Možno Robertovi Ficovi práve v týchto dňoch dochádza, čo nám hrozí. Andrej Danko (ktorý ak už nie je užitočný inak, tak aspoň prezradí verejnosti, čo sa deje v koalícii) v Sobotných dialógoch naznačil, že premiér letí za Macronom preto, lebo je vydesený z toho, čo počul od Trumpa. Americký prezident totiž nijakým spôsobom pred slovenským hosťom neskrýval svoje dobyvačné chúťky a narovinu mu vyložil, čo plánuje urobiť so svetom. Je dosť možné, že práve toto bola príčina, prečo Robert Fico nemal chuť podeliť sa s verejnosťou o závery svojich rozhovorov s Donaldom Trumpom.
Pamätám si na veľmi podobnú situáciu niekedy v polovici deväťdesiatych rokov. Vtedy premiér Mečiar prijal bývalého poradcu prezidenta Cartera, známeho politológa Zbigniewa Brzezinského, a ten mu vysvetlil s úprimnosťou sebe vlastnou, že ak bude Slovensko prekážať americkým záujmom v tejto oblasti, hranica medzi Maďarskom a Poľskom bude viesť po hrebeni Nízkych Tatier. Vladimír Mečiar neskôr priznal, že z tohto rozhovoru tri dni nespal.
Keď Donald Trump otvorene hovorí o svojich plánoch rozbiť Európsku úniu a užšie spolupracovať s pásmom krajín „Poľsko, Maďarsko, Rakúsko, Taliansko“, mala by nám v hlave zasvietiť červená kontrolka, kde z toho zoznamu vypadlo Slovensko. Lebo ak odmietame západnú „koalíciu ochotných“ a na Rusko sa môže spoliehať len ten najväčší blázon, zosúvame sa do akéhosi bezpečnostného vákua s neistou budúcnosťou. Je čas začať o nej uvažovať koncepčne, aspoň na úrovni strednej Európy. Žiadna veľmoc nám nepomôže. Všetko sa dnes mení. Nefunguje už ani „francúzsko-nemecký motor“ európskej integrácie a podľa vždy dobre informovaného servera Politico sa nemecký kancelár Merz radí o európskych prioritách čoraz viac s talianskou premiérkou Meloni, ktorú uprednostňuje pred francúzskym prezidentom Macronom. Ale… ako to povedať tak, aby som všetkých nevydesil… os Berlín – Rím tu už raz bola a nedopadlo to dobre.
V čase zlomových geopolitických kríz ako je táto je krátkozraké vložiť osud našej vlasti do rúk jedinej (ktorejkoľvek) veľmoci. Je čas formulovať naše vlastné záujmy. Od lídra neočakávam, že bude komentovať, ako všetci ideme do pekla (a je jedno, či na koni alebo na oslíkovi), ale že určí smerovanie štátu a poskytne občanom nádej a východisko. A nielen on. Ak nám na Slovensku naozaj záleží, tak v tejto dramatickej situácii by sa všetci koaliční a opoziční lídri mali niekde zavrieť a dohodnúť sa, ako ďalej. Nie za teatrálnym „okrúhlym stolom“, nie pred televíznymi kamerami, kde sa budú všetci len predvádzať, ale za zatvorenými dverami, kde nepôjde o žiadne stranícke hry, ale o nič menej ako o naše drahé Slovensko. Na to vás ľudia zvolili, na to dnes máte mandát, konajte!
Eduard Chmelár
